30 mája 2009
Podpíšete sa?
Sú veci, ktoré ma dokážu skutočne vytočiť. Medzi ne patrí prítomnosť, či skôr všadeprítomnosť mládežníkov s kasičkami slúžiacimi na finančnú podporu všetkého možného.
Kasičky sú OK. Nie je OK citové vydieranie a znemožňovanie ľuďom prejsť okolo bez toho, aby mali výčitky, že práve kvôli ich tvrdosti nejaké dieťa hynie. Preto do kasičiek neprispievam ZÁSADNE. Aby som nemusela riešiť problém, prečo tým áno, a iným nie. Ak niečo chcete, dajte číslo účtu, nemám s tým problém.
Včera sme s Pikom sedeli v Poluse a čosi málo jedli. Zrazu pristúpil počerný, pekne upravený mladík s akýmsi papierom (vyzeral ako normálny anketový hárok) a anglicky sa opýtal ľudí vedľa, či sa podpíšu pre postihnuté deti. Naši susedia ich poslali preč. Po chvíli prišiel k nám, a ja som sa ho po slovensky opýtala, o čo ide. Stále omieľal, že postihnuté deti... podpísať... Po anglicky. Začala som teda písať... meno, mesto... PSČ... Suma...
- Čo to má znamenať?
- No, koľko prispejete... (po anglicky)
- No, tak toto nie...
Preškrtla som svoje meno, ako už ktosi predo mnou a mladík začal po anglicky vulgárne nadávať...
Trochu nám to pokazilo náladu. Celá tá scénka. Veď chcel podpis, myslela som, že je to čosi proti porušovani ich práv...

Pointa?

Večer sme s ním a jeho mamou, ešte počernejšou a nápadne pripomínajúcou vreckárky spred Tesca cestovali v električke. Bavili sa po slovensko-cigánsky a akosi sa mi nedarí veriť, že hárok aj s peniazmi medzitým poctivo odovzdal tam, kde mal. Nejakej nadácii.
 
posted by Úplne iná at 12:50 PM | Permalink | 2 comments
24 mája 2009
Zemiaky... a čo ďalej?
Áno, bola som to ja, kto nedávno napísal pod nepríjemným vplyvom skutočnej udalosti tento stĺpček. A viem, že sa to iste mnohých pokladníčok dotklo a tiež viem, že ich práca nie je ľahká. No nerobím ju a ony nerobia tú moju.
Prečo to píšem?
Neviem, či si stĺpček prečítali aj ich vedúci, ale hneď v tom týždni sa mi stalo čosi iné. Znova pás pri pokladni (v inej predajni), v sieťke pre zmenu nie zemiaky, ale cibuľa. Bez vrecka.
"Pani, tú cibuľu si dajte, prosím, do vrecka," a jedno mi hneď podávala.
Svitlo mi. Vlastne mala pravdu. Aj ja ako zákazník mám pravdu.
No takýmto spôsobom sa vieme dohodnúť.
 
posted by Úplne iná at 8:26 PM | Permalink | 2 comments
12 marca 2009
Odpočuté, zhnusená...
Včera som zas, zas (za posledné mesiace snáď stýkrát) strávila hodných pár hodín v čakárni u lekára. ZA tri hodiny sa zomelie hocičo... Od nesmelej otázky, ako dlho kto čaká až...
Ako áno, ako nie, ktosi vytiahol otázku, ako chodia mladé dievčatá oblečené... ehm, skôr vyzlečené. Ako nemajú hanby a po troch hodinách "chodenia" šup do postele, o pár dní či týždňov s iným... S tým súhlasím. Nie som príliš prudérna, ale zdá sa mi to prehnané.
V istej chvíli prišla staršia pani, vyzerala veľmi milo (okrem obrovského vykosenca, čo sa predbehol, vyzerali milo všetci) a postupne sa pridávala k rozhovoru. Keďže sa veľmi hnevám, nič ki tomu nepridám, len budem citovať. Podotýkam, že tieto slová boli vypovedané postupne možno počas dvoch hodín:

- Áno, dnes sú tí mladí takí zdivení... môj vnuk... viete, on sa angažuje v takých kresťanských aktivitách a je to skutočne slušne vychovaný chlapec... on sa v ich vysokoškolskom krúžku ani nemá s kým kamarátiť... oni urobia skúšku a idú sa OŽRAŤ... nie posedieť si, ožrať sa. A on také nerobí, tak tam nemá kamaráta.
(odpoveď ktorejsi z dám: Áno, a je veľmi ťažké si to udržať medzi takými ľuďmi)

- viete, aj my sme žili v chudobe, otca som ani nepoznala, tak skoro zomrel, ale nebolo vdovské, ani sirotské, sami sme sa museli postarať. Ale verili sme v Boha, tak sme to zvládli...

- dnešný svet vyzerá tak, ako je, lebo ľudia stratili Boha, veď už aj rodičia týchto detí žili v ateizme, náboženstvo bolo potierané, tak ako majú oni teraz vychovávať deti vo viere?

- A tie časopisy, ten bulvár... hrozné. Samé štetky, šľapky (chamtivo sa natiahla po Plus 7 dní na okne a začala listovať). Ja si to nekupujem (Ani ja, ani ja, ozvalo sa zo všetkých kútov). Aj táto... (zhodou okolností známa slovenská modelka, o ktorej neviem o nič viac, ako že má dlhé roky za muža futbalistu čiernej pleti). Pozrite, černocha má za muža. Fuj... Šľapka je to, čistá šľapka... Ani neviem, ako sa volá, odpovedala na otázku panej sediacej vedľa.

Môj komentár... Už som počula o všelijakých zhovädilostiach veriacich ľudí a ich organizácií. Celý Starý zákon je plný toho, že je akýsi národ nadradený a vyvolený, a nie, že nie. No ak si správne pamätám, v Novom dostali šancu priblížiť sa k Bohu aj ostatné národy a sú si akosi rovné. Jednoznačne dokonca ani v katolíckom kazechizme nie je nič o menejcennosti čiernej rasy. O tom, že by bolo proti Bohu sa vydať za černocha. Akým právom táto kraksňa (ináč ju neviem nazvať) dve hodiny hrkúta o tom, aká je ona kresťanka, čistá a svätá, možno chcela dať akési svedectvo o svojej viere, a potom povie takúto vetu, ktorá je jednoznačne z viacerých hľadísk ťažkým hriechom? Ak je hriechom smilstvo, je na rovnakej úrovni krivé svedectvo, ktoré práve vyriekla. Nemá totiž žiadne právo si ani pomyslieť, že manželský zväzok s človekom čiernej pleti je hriešny, ani že dotyčná je ľahšej nátury. Nemá právo sa takto verejne vyjadrovať. Tak veľmi ma nahnevela, že som sjej nebola schopná oponovať. Pani vedľa mňa povedala, že sa ide vycikať, lebo sa tak rozčúlila.

A čo, ak by mne namerali vysoký tlak???
 
posted by Úplne iná at 8:01 AM | Permalink | 5 comments
27 januára 2009
Teraz môže mať každý svojho anjela???
Tak konečne. Dlho som čakala na túto príležitosť. Mať anjela.
Toto je jedna z dobrých možností, no myslím čosi iné.
MAŤ anjela!

Svojho vlastného.

Včera som išla okolo predajne Spolku svätého Vojtecha a videla som cedulku:

Akcia:

30% na vianočný tovar

20% na všetkých anjelov

10% rúcha, kalichy...


Neporadí niekto? Anjela som ešte nemala. Po akom siahnuť?
 
posted by Úplne iná at 12:20 PM | Permalink | 6 comments
31 decembra 2008
PF 2009
Viete, dosť ma štve to obligátne posielanie prianíčok. Dosť ma hnevá, že ak neodpoviem, som za neslušnú.


NIE SOM neslušná.


Prajem všetkým to, k čomu smerujú, o čo sa snažia a ako svoj život usmerňujú. To nech sa všetkým stane. To, po čom túžia.


To, čo ich niekam posunie. Tento rok nebudem posielať SMSky nikomu. Užite si ho, ako viete.


A vy, kto máte miesto v mojom srdci... posielam vám pusu.
Virtálnu, samozrejme. (okrem Pika :P)


 
posted by Úplne iná at 7:28 PM | Permalink | 4 comments
14 decembra 2008
Máte na záchode studničku? Či ako?
Určite tiež prepínate televízne kanály pred 20,00.
Rovnako, ako ja, hľadáte, či sa v televízii NAOZAJ nedá ani dnes nič pozerať. A určite poznáte ten fenomén postupného opakovanie tej istej reklamy na rôznych programoch. Okrem toho, že Zuza chodí s matikárom, (čo ma slušne povedané štve), sa dozviete celkom milým spôsobom, z úst buzerujúceho deduška, aké milé slovenské zvyky sprevádzali Vianoce v rokoch zabudnutých, v časoch, keď žiaden dom nemal kúpeľňu s kachličkami, no mali vlastnú studničku.

Minule som stretla... no, stretla... Ja by som ho nespoznala. Proste Pikov známy, ktorý viac poznal mňa, ako ja jeho. Oslovil ma a dali sme sa do reči. (Pamätáte na dedka z nášho domu? Často sa s ním vidíme, máme ho radi a on má rád nás. Obaja sme stratili otcov a mocmoc nám chýbajú.)
A zrazu mi ďalší starší pán rozprával o svojom trápení. Ako kvôli deťom, svojím i manželkiným, prišiel o byt, o majetok... a pred čerstvým nedávnom ho opustila aj druhá manželka. Vlastne nevie, kde bude budúci týždeň, či mesiac bývať. Stála som tam s ním oveľa dlhšie, ako som plánovala. Vlastne som sa dosť ponáhľala, no nemala som srdce ho prerušiť. Stále som myslela na to, kde bude na štedrý deň, to je totiž čas, kedy rany bolia oveľa viac a samota sa pchá pod kožu ako sviňa svinská. Dokonca aj ľudia, ako ja, ktorí z vianoc nemajú udalosť roka, sú vtedy smutní. Jednoducho preto, že vtedy nežijete svoj každodenný zhon, nemôžete zavolať, alebo navštíviť hociktorú kamarátku... Každý má byť doma, so svojou rodinou. A kto ju nemá...
Okamžite som udrela na Pika. Deti nám dali košom. Chcú ísť k babke a ja, čo som vždy trpela, že som v TEN deň nebola s tými, s ktorými som chcela byť, som sa prihovorila. Dáme si kapustnicu a choďte, kam vás srdce ťahá, ak by mala byť babka sama.
Piko... Čo, ak by sme... pozvali toho pána k nám?, trochu som sa bála, predsa len... tešili sme sa, že budeme chvíľu sami.
A viete, čo ten nádherný človek povedal?

"Jasné, veď na vianoce sa má aj tak prestierať o jedno miesto naviac."

Spustila sa vo mne lavína myšlienok. Áno, pamätám si na ten zvyk. Nespomína sa v reklamách, no ešte stále ho mnohí dodržiavajú. No koľkí z nás by boli ochotní návštevu, opusteného človeka, v taký slávnostný deň, plný trblietok, jedla a blahobytu, prijať?
Zlato moje ušaté, nekonečne ti ďakujem za tvoju lásku a za to, že život cítiš rovnako bláznivo a nevšedne, ako ja!


 
posted by Úplne iná at 4:32 PM | Permalink | 4 comments
10 decembra 2008
Pri pôrode sa žene stane niečo s mozgom?
Nie, nechcem hovoriť o depresiách, hoci o nich niečo viem. Našťastie nie z vlastnej skúsenosti. Fascinuje ma čosi iné:
Stokrát som otvárala a držala dvere mame s kočíkom, pomáhala, či videla pomáhať do, či z autobusu. Pustila som sadnúť ženu s dieťaťom na rukách, či videla to urobiť iných. Krásne, nie? Všetci sa tešíme z malého človiečika...

Alebo je pravda iná?

Ja osobne som znechutená. Posledných n- krát, čo som uvoľnila miesto mame s dieťaťom na rukách, posadila dieťa a ona ostala stáť. Mimochodom, kedy ho chce začať učiť, že starším má miesto uvoľniť, keď toto vidím robiť mamy a babičky 10 ročných, či možno väčších deciek? Bez výnimky. Skoro bez výnimky mi žena, ktorej som podržala dvere, nepoďakovala, a v našom dome, čoby susedka, ani nepozdravila. Nadvihuje ma, keď vidím ženu s obrovským kočíkom, ako bohorovne počíta s tým, že jej ho niekto do električky vynesie(odkedy som sa porezala na jednom šmejdovom kočíku, odmietam s tým, že mám problémy s krížami, čo je pravda). Mňa ešte ako pionierku učili, že sa mám všade vystrojiť tak, aby som sa sama odniesla. Žena 3 mesiace až 15 rokov po pôrode nie. Tá počita s tým, že sa všetci okolo narodili preto, aby jej ajej vrhu pomáhali, a to dokonca radi...

A viete čo? najnovšie majú vodiči MHD príkaz, že s kočíkom musia pomáhať, hoci je to v rozpore s inou smernicou, ktorá hovorí, že svoje miesto nesmú opustiť.

Ja viem, že je náročné vynosiť a porodiť dieťa. Ale ako povedala moja Maruška, robí to v prírode každá samica, niektoré dokonca viackrát do roka. Takže to nie je dôvodim k nejakej zvláštnej úcte. K NORMÁLNEJ... ale nie väčšej.

Takže si myslím, že ak s úsmevom podržím žene s dieťaťom dvere, nemusí okolo mňa prejsť s výrazom, že ju obťažujem, môže mi pohľad, či úsmev opätovať, či dokonca poďakovať. Nič sa jej nestane a jej drobec si od určitého času začne všímať, čo je dnes slušné.

V opačnom prípade to prestanem robiť a časom možno nielen ja.


Súvisiaci článok: tento a iné na tom istom serveri
 
posted by Úplne iná at 3:58 PM | Permalink | 4 comments
15 novembra 2008
Voda...
Už roky počúvam zo všetkých strán o tom, že vodou treba šetriť. Že ak sú dnes vzácne zlato a drahé kamene, možno sa o pár rokov budeme zabíjať kvôli troche pitnej vody... A tiež že na Slovensku v podstate nemáme užitkovú, ale len pitnú vodu, preto na mnohých miestach pitnou vodou aj splachujeme WC.
A viete čo?

Ja týmto správam 100%ne verím. Naučila som sa zastaviť prúd vody počas mydlenia v sprche, i počas umývania zubov. Na WC používame 3 litrové spláchnutie. Dobre, recyklujeme odpad, ako sa dá. Lebo verím, že táto Zem nevydrží úplne všetko... Rozmieme si, že?

O to viac ma šokovala táto správa.

Po rokoch osvety toto... Ľudia sa naučili zachytávať a používať dažďovú vodu a vodu zo studní, a zas nie je dobre. Myslím, že onedlho bude povinnousťou každého občana vypustiť do vane len tak, pre radosť 10 litrov vody denne...

A mne je z toho proste smutno.
 
posted by Úplne iná at 4:41 PM | Permalink | 3 comments
02 novembra 2008
Zvoľte už toho prezidenta, prosím...
Nie som rasista, ale nemám v zvláštnej obľube ľudí čiernej, žltej, oranžovej, zelenej, ani bielej pleti. Myslím, že človek je fajn, alebo zmrd nezávisle na farbe (možno skôr v závislosti na členstve v strane, hnutí, či cirkvi).

No to, čo sa práve deje v Amerike, to, čo denne počúvame snáď pol roka, mi práve začína stačiť. Najnovšie sa vyťahuje prateta bez povolenia k pobytu, mysliteľ Schwarzenegger (dobré meno pre rasistu, nie?) dokonca tvrdí, že by mal Obama presunúť svoje mozgové bunky, podobne, ako on, do ramien. Keď sa tak dívam na chatrného starca McCaina, na prvý pohľad mám jasno, že Neggrovu posilku navštevuje denne.
A do tejto krajiny môžu, čudujsasvete, onedlho cestovať Slováci SKORO bez lustrácie, bez potvrdení o bankovom účte, pracovnom pomere a trvalom pobyte detí. LOL!!!

Zvoľte už toho prezidenta, nech máme pokoj. A voľte rozumom, ak máte čím.
 
posted by Úplne iná at 7:13 PM | Permalink | 0 comments
22 júla 2008
Zlomiť
Podľa Biblie vraj Boh nalomenú trstinu nedolomí, a počíta sa mu to ako prejav nekonečnej trpezlivosti a lásky. Často som nad týmito slovami rozmýšľala.
Trstina je čosi veľmi krehké. Stačí trolinku ohnúť a zlomí sa.

Nie ako spústa iných materiálov, ktoré môžete krútiť, ohýbať a vystierať znova a znova a svoju veľkosť a tvar nezmenia. No trstina, steblo trávy, je vec veľmi krehká. Ľahko ju zlomiť.


Ako dôveru.


Vraj väčšina ľudí len pomaly začína dôverovať ľuďom, s ktorými sa zoznámi. Krôčik po krôčiku. Ja naopak, z nejakého dôvodu považujem ľudí akosi automaticky za slušných, no ak ma presvedčia o opaku... Beda! No sú prípady, kedy človek musí veľa prekusnúť, často si kusnúť do jazyka... Ak chce žiť v rodine, so svojimi najbližšími. Musí vydržať všeličo.


No teraz mám pocit, že sa čosi zlomilo. Zlomilo. Zlomilo.


A neviem, či to niekedy sama v sebe zlepím.
 
posted by Úplne iná at 8:58 PM | Permalink | 5 comments
29 júna 2008
Budeš otcom?
Reklama, v ktorej mladý muž po slovách jeho polovičky, že bude otcom, vymaľuje garáž a kúpi akýsi Renault, nie je jediná, ktorej akosi nerozumiem. Rovnako, ako nerozumiem, prečo v reklame na pneumatiky musí byť holá rachitička. Prečo Veronika Žilková musí byť nakaždej reklame na topánky Reno s niekoľkými svojimi deťmi. Mňa jej deti, a vlastne ani ona, nezaujímajú.

No v posledných dňoch som sa musela zamyslieť nad iným...

Aký je rozdiel medzi slovami: "som tehotná", "budeš otcom", a "budeme mať dieťatko".

Som tehotná (neľakajte sa, nie ja!!!) - prosté oznámenie stavu veci. Je tu problém, ktorý treba riešiť. Fakt. Konštatovanie zdravotného stavu.

Naproti tomu slová: "Budeš otcom" mne osobne zaváňajú postojom "Je to tvoj problém", znejú mi skoro pomstychtivo, akoby dotyčná chcela povedať: "Urob niečo, nie?"
Vymaľovať garáž na modro a kúpiť auto je holé minimum.

Až slová "Budeme mať dieťatko" mi naozaj pohládzajú dušu. Hovoria o spolupatričnosti, radosti, spoločnej budúcnosti. Aspoň v mojich ušiach.

V posledných dňoch som (a hrozne nerada) riešila problém, čo s nechceným tehotenstvom. Nie môj, našťastie, no aj tak som si prežila kopec trápenia. Viete, ja som úprimný odporca potratov, a ešte úprimnejší odporca ich úplného zákazu.
Myslíte, že si to odporuje?
Nie, ja som totiž presvedčená, že sú situácie, ktoré nie je možné riešiť ináč, hoci miliónkrát viac som za predchádzanie takýmto problémom.

Situácia sa nakoniec vyriešila sama. V tomto prípade. No mne ostala trpká príchuť nedostatku lásky, zrelosti, komunikácie a tolerancie.
Našťastie nie v mojom vzťahu.

 
posted by Úplne iná at 8:21 PM | Permalink | 2 comments
21 júna 2008
Máte, prosím Vás, mamu?
Mala som kolegu, ktorý vo chvíli, keď chcel apelovať na niečí zdravý rozum, opýtal sa: "Máte občianku?"
Často myslím na tieto slová, keď pozorujem správanie ľudí okolo seba a nestačím sa čudovať. A trochu som túto otázku parafrázovala:

Mali ste mamu?


V žiadnom prípade nepopieram, ani neznižujem úlohu otca vo výchove detí, no myslím, že niektoré jednoduché životné pravdy by mala malému človeku povedať mama. Všetci kvalitní ľudia, ktorých poznám, mali výbornú mamu.

Mama by mala človeku povedať:

Že nie je na svete sám, že sa má pozerať, kto ide, či ponáhľa sa okolo, prípadne uhnúť.
Že po použití WC má príslušné veci v prípade potreby upratať, robí to v prírode každé zvieratko. Hlavne tie dievčenské veci ...
Že všetky ľudské bytosti aj zvieratá sú živé, cítia bolesť, majú právo, rovnako, ako JA, niečo chcieť, a niečo nie, rozhodovať sa o svojom osude. Každý, kto sa chce sám rozhodovať, musí ctiť rozhodnutia iných.
Že sa NEJAK nakladá so špinavou bielizňou, v nejakých intervaloch sa mení za čistú a je to normálne.
Že sa nepije z fľaše, z ktorej pijú iní, ak existuje iná možnosť a neje sa z hrnca, v ktorom sa jedlo varí.
Že dáma podáva ruku a do dverí vchádza prvá (ak chce) a gentleman prvý zdraví.
Že mladý človek môže v autobuse stáť.
Že ak niekto dvakrát za sebou neodpovie na otázku, odpovedať nechce.
Že nie je hanbou a prejavom slabosti pomôcť slabším.
Že existujú slová "dobrý deň", "ďakujem", "prosím", že existuje úcta. Pokora...
A... a ...

A prečo to píšem?

Robia toto všetko ľudia vo vašom okolí?
 
posted by Úplne iná at 8:16 PM | Permalink | 5 comments
20 februára 2008
Otvorený list
Rudolfovi V., žiakovi VII. C. triedy kdesi v Petržalke.





Ahoj, Rudo...


zaujíma ťa, ako sa robia deti? Že nie? Že ste to už s chalanmi prebrali a dokonca tajne pozreli vo filmoch? Už vieš, kde máš tú vec, ktorou na to pôjdeš, keď príde ten čas?


Tak ti k tomu poviem, niečo viac, niečo, čo ti žiaden spolužiak nepovie. Čo by ti mala povedať tvoja mama a je na škodu vás oboch, že to neurobila. Poviem ti, čo sa deje po tom, čo tak najviac zaujíma teba.
Už po pár dňoch začne byť žene zle. Väčšinou nie z pohľadu na manžela, dokonca ani na smetisko pod oknami, ale z hormonálneho chaosu, ktorý nastáva v jej tele. Zrezu je všetko ináč a žena má dosť čo robiť, aby sa s tým vyrovnala. Často ráno vracia, ak ochorie, nesmie brať skoro žiadne lieky. V istom momente približne po spomínaných troch mesiacoch vracanie ustúpi a začne sa cítiť fajn. Na chvíľu. Potom jej drobec tlačí na vnútorné orgány stále väčšou silou v závislosti na tom, ako pomaly rastie. Jedného dňa začne kopať. Tehotenstvo je na nej už poriadne vidno a aj žiak siedmej triedy je schopný ho rozoznať. Žena sa musí vyhýbať otrasom a pádom (napríklad v prostriedkoch MHD), chorobám, dokonca niektorým druhom jedál.
Bábätko rastie a pre ženu je zo dňa na deň ťažšie každé nedýchnutie, opúchajú jej nohy a má čo robiť, aby sa dočkala dňa, kedy ten celý kolotoč vlastne len začne. Na niekoľko rokov natvrdo.
Takže, milý Rudolf... Si dosť chytrý, aby si rozumel slovám, čo recituje krasavec z Kontrafaktu, si už dosť veľký na to, aby si rozoznal ženu v deviatom mesiaci od ženy s nadváhou. Tak snáď nabudúce zvládneš vyskočiť ako Jánošík, keď ťa bude taká žena v autobuse štekliť bruškom po líci a nebudeš čakať, kým ju pustí sadnúť o tridsať rokov staršia pani.
(PS: Rudolfa by som najradšej vyhodila z okna spomínaného autobusu, ale možno za to nemôže, že mu niektoré veci nikto nepovedal...)


 
posted by Úplne iná at 3:45 PM | Permalink | 2 comments
10 februára 2008
Prečo retro?
Toť nedávno to boli dva roky, odkedy som si založila svoj prvý blog. Už dlho je zrušený a zakaždým, keď sa letmo pozriem na dianie na danom serveri, som sťastná, že už do toho gulášu nepatrím. Niektorí z vás vedia, prečo.
V posledných dňoch prechádzam svoje staré texty a zisťujem, že niektoré by nemuseli zapadnúť prachom zabudnutia, že možno ešte stále majú potenciál niekoho potešiť, povzbudiť... Tak som sa rozhodla, že vybrané články zverejním na novom blogu cvirova-retro.blogspot.com, na blogu, kam nebudú nové príspevky pribúdať, lebo bude zložený výhradne zo starých článkov.
Na zvláštnom blogu budú moje staré i nové články o tarote, ten cyklus by som chcela dokončiť, už len kvôli svojmu kľudu. Dajte mi trochu času :P
 
posted by Úplne iná at 3:54 PM | Permalink | 0 comments
25 januára 2008
21. storočie a rodinná kríza u pikovcov
Ja viem, že som tu za jedného z najväčších ufrflancov blogspotu, ale čo už? Keď sa mi stane niečo také, ako včera, mám len pár možností, ako to riešiť:
- Niekoho úkladne zabiť (no, skôr v afekte, to človek vyjde s písomným napomenutím a blokovou pokutou 5000,- Sk), rezort spravodlivosti vás však aj tak kvôli procesnej chybe ani neodsúdi, ako to tak býva
- dostať hysterický záchvat a skončiť v nemocnici ako potenciálny vrah nevinných
- napísať o tom na blog, upozorniť vopred ostatných členov blogsféry a zabrániť ďalším vraždám
Zvolila som tretiu možnosť.
Takže:
Včera sme mali (mať) s Pikom pekný program. Cez Ticketportál (to slovo si zapamätajte, je kľúčové) sme si zarezervovali lístky do SND a pokúsili sa konečne využiť moju GO Ticket kartu, to je čosi, čo vám ušetrí cestu pre lístky. Zaplatíte cez net a na kartu sa vám nahrá informácia, že máte kúpené lístky tamatam. Úžasná vecička. Nebudem to naťahovať, nepodarilo sa mi to tak, ako som chcela, lístky boli len zarezervované. Dobrá správa - zaplatiť a vyzdvihnúť si ich môžete na asi 100000 miestach na Slovensku, napríklad ak ste na služobke na Lomnickom štíte, tak aj tam. Nerobte to! My sme ich kúpili na náhodnej pochôdzke po Avione.
Dve hodiny pred predstavením, keď už bol Piko oholený, krásny a smrdel ako trnavská pobočka Marionnaud, som ešte pred vkročením do sprchy
v neblahom tušení zapla www.snd.sk. Alcina už bola neraz zrušená, lebo slečna, ktorá spieva jednu z hlavných postáv, je momentálne vo svete veľmi vychytená. A čo nevidím? Dnešný program: Nápoj lásky.
To nie, toto fakt nie! Už som videla namiesto Alciny Carmen, ale nápoj lásky som videla asi trikrát častejšie, než by som chcela. Voňavému pikovi som oznámila túto novinu a začal kolotoč. Po hodine telefonovania sme sa dozvedeli, že sa lístky dajú vrátiť do troch dní. Ale...
Ja som taký blb, že som si hovorila, nech tie lístky predajú, nech tam sedia ľudia, ktorým je jedno, že vidia čosi úplne iné, ako chceli. Nech divadlo zarobí, prečo nie? Ale ja nechcem vidieť Nápoj lásky.
Vybrali sme sa teda s mokrými hlavami do divadla vstupenky vrátiť. V pokladni nám hneď udrel do očí nápis: Lístky kúpené cez Ticketportál sa musia vrátiť vez Ticketportál... Výborne, nejbližšie predajné miesto je hneď tuto, na Jesenského.
Slečna v cestovke na mňa vytreštila oči a povedala: Musíte mať číslo predaja!
Čo musíme mať????
Príjmový doklad, aby sme to mohli stornovať.
Nemáme príjmový doklad, len lístky. Žiaden iný doklad sme nedostali.
Slečna ma poučila, že ona ani pri kúpe rohlíkov neodchádza z obchodu bez príjmového dokladu, načo som ja v ten deň prvýkrát kričala.
No, nič... po krátkej, no intenzívnej hádke s pikom sme sa vybrali do Avionu. Bol mojím rozčúlením tak rozčúlený, že sa ma úprimne opýtal, ako sa do Avionu dostaneme. Ja som ukázala na prvú električku, ktorá išla, vraj napríklad týmto. Piko v tom zmenenom stave vedomia normálne zabudol, že jedenástka je tiež na cestu z námestia SNP do Avionu použiteľná. Vraj musíme ísť na Trnavské Mýto!!!
Nie, láska, 61ka ide aj cez Račko! (Nezabiješ!)
Na Račku sme sa pohádali znovu, lebo ako prvá nešla 61ka, ale 63ka s obrovským nápisom AVION SHOPPING PARK. Hurá, ideme!!!
Nie, to ide na Zlaté piesky!!! (Toto povedal človek, vodič MHD, ktorý sa vždy úprimne rozčúli, keď cestujúci nečítajú nápisy na tabuliach, napríklad keď idú električky do vozovne)
Nie, zlatko, nastupujeme na toto, ideme do Avionu.
No, hádali sme sa ešte pár zastávok... A to sme nevedeli, čo nás čaká.
Vážení, nie je tak jednoduché vrátiť lístok cez Ticketportál zakúpený. Ak sa o to chcete pokúsiť, musíte ísť tam, kde ste ho kupovali, a aj tak naša teta kupujúca musela až na druhý deň volať na centrálu, lebo tam náš lístok NENAŠLA! Nakoniec to nejak dohľadali, ale som vraj ja na vine, lebo MÁM kartu go ticket! (Ospravedlňujem sa!)
A ja sprostá som si myslela, že ak tam teta nemá zošit a pero, ale všetko zaznamenáva technika, tak sa čosi zjednoduší.
PRT!
Takže týmto verejne ďakujem firme Ticketportal za príjemný večer, dva výlety z Petržalky do Avionu, jeden cez Gorkého a len horko-ťažko odvrátenú manželskú krízu. Verejne priznávam, že som dnes bola pripravená vtrhnúť do centrály na Radlinského s najťažšími zbraňami hromadného ničenia a zrovnať to tam so zemou. Hlavne tie ich počítače, čo nevedia nájsť podľa čísla vstupenky, čo a kedy zákazník kupoval.
Takže, moje peniaze ste videli naposledy.
A piko, nebolo to romantické? Vnúčatá nám neuveria, keď im to budeme rozprávať...
 
posted by Úplne iná at 7:12 PM | Permalink | 5 comments
10 januára 2008
(Ne)opustená
Môjho milovaného Pika vraj prezývali "ten, ktorého každá nechá".
V jednej vypätej chíli pred necelým rokom sa mi pozrel do očí a povedal: "Ty si tá, čo ma už konečne nenechá, že?"
"Nie, nenechám."
Keď tak rozmýšľam nad svojím životom, zisťujem, že mňa vlastne nenechal skoro nikto.
Na to, že ma už muž nechce, som musela pracne a bolestne prichádzať sama. Niekedy celé roky.
 
posted by Úplne iná at 2:52 PM | Permalink | 4 comments
06 januára 2008
Prežili sme bombový útok.
No... on to vlastne bombový útok nebol, ale mohol byť. Keby... Stačí tak málo. Žijeme vo svete, ktorý nie je ani trochu bezpečný a naozajstné samovražedné útoky sú na dennom poriadku. A Slovensko pre takýchto ľudí nie je nezaujímavou krajinou už len preto, že sme členmi NATO, v mnohých krajinách pracujú slovenské jednotky, a v niektorých prípadoch naozaj stoja proti vyznavačom Islamu.
No dobre, nebudem to dramatizovať. Naša skúsenosť je síce týždeň stará, ale ohromilo ma to natoľko, že musím, aj keď dodatočne, napísať.
Boli sme s kamarátkou na káve v známom bratislavskom obchodnom centre. Vo chvíli, keď Pikovi končila pracovná doba, som mu zavolala, nech príde za nami a pôjdeme spolu domov. Dopili sme, dorozprávali, a keďže sme toho hluku a cigaretového dymu mali plné zuby, vybrali sme sa smer parkovisko. Keď tu...
"Prosíme všetkých návštevníkov, aby z technických príčin opustili nákupné centrum."
"Bomba," hovorím Pikovi, ktorý si nič nevšimol. Rozprával s kamarátkou ďalej.
"Bomba!" zdôraznila som mu.
"Čo bomba?"
"Poďme rýchlo preč. Majú hlásenú bombu a potoms a odtiaľto nedostaneme."
V tej chvíli sme boli asi 20 metrov od výťahu na parkovisko. Chvíľu sme sa zdržali čakaním na výťah, hoci som navrhovala ísť peši, našli sme auto a okamžite vyrazili.
No, nebudem to naťahovať. Na parkovisku sme strávili asi hodinu, kým sme sa dostali von. Nechytačka. Každý sa tlačil pred rad áut, nikto nikoho nechcel pustiť. Prečo aj?
Medzitým hlásili, že evakuovali detský kútik a asi stokrát, že máme opustiť nákupné centrum. Väčšina ľudí ešte pokojne dopíjala kávu a vyberala svetríky vo výpredaji.
Po asi hoduine sme sa dostali na cestu. tí rozumnejší rozdelili rodiny a niekto s deťmi čakal vonku, čo keby... či aby sa neudusili na parkovisku výparmi.
Prvých policajtov sme stretli asi päť minút po opustení centra. Nikto neriadil evakuáciu, nikto sa nestaral. A ja stále rozmýšľam, čo keby...
 
posted by Úplne iná at 7:41 PM | Permalink | 2 comments
05 januára 2008
Teplo
Toto slovo použil viackrát za sebou kamarát pri našom dlhom rozhovore.
Prvýkrát, keď mi hovoril o penzióne kdesi na Liptove, ktorý vlastní jeho kamarát so ženou: "Je tam tak teplúčko."
A ja som sa celkom začudovala, prečo by malo byť na Liptove teplúčko. Snáď keď ide človek na lyžovačku, alebo sa v lete ochladiť, vydrží aj kúsok zimy. Teplúčko sa snáď očakáva na Kanároch, Turecku, či v Chorvátsku a práve tam by ma hlavne v lete nikto nedostal.
No potom toto slovo použil viackrát a mne dochádzalo.
Pri slovách "Máme síce doma krb, ale teplo tam nie je..." mi stuhla krv v žilách.
A ja si uvedomujem, že napriek všetkému, čo bolo pre mňa za posledný rok ťažké a veľmi ťažké, vo svojom živote teplo mám a som za to životu i svojim blízkym veľmi vďačná.
 
posted by Úplne iná at 7:49 PM | Permalink | 3 comments
23 decembra 2007
"Vianočné" prianie
Keď sa ma piko pred pár dňami opýtal, či už som dostala pozdravy od svojich kamarátov, dívala som sa naňho nechápavo. Že čo si to o mojich kamarátoch myslí. Vianočné pozdravy!!! Pche!
Na druhý deň TO začalo. Božemôj... Dokonca aj vyznávači a uznávači vianoc, oproti ktorým som ja naozaj vzorná katolíčka si DOVOLILI mi poslať prianie k vianociam.
Takže... musím.
Podotýkam, že ak bol Ježiš Kristus synom Boha, tak som do krvi presvedčená, že ma absolátne na háku, či niekto slávi domnelé výročie jeho narodenia, alebo nie. Myslím, že ho skôr zaujíma, ako sa správame, a to hlavne k slabším, bezmocným, chorým, starým. Preto pri všetkej úcte k vyššej moci, v ktorú verím, vianoce ako duchovný sviatok neuznávam.
A ak vás zaujíma, komu prajem stále všetko dobré, tak potom:
Mame, Eve, Pikovi a naším deťom, Dankovi, Romanovi, Márii, Zitke, Zuzke, Ľudke, Ingrid, Danymu, Miriam, Mirkovi a spol., Peťke, Lucke, Jarke, Vierke, môjmu doktorovi Peťovi, Malejkit a Zorovi, a niektorým milým ľuďom, ktorých som stretla v obchodnom živote a ktorí mi pomohli, alebo aspoň boli milí.
Musím, žiaľ, konštatovať, že zoznam ľudí, ktorým prajem poriadny pád na zadok na ľade, čo sa vonku miestami tvorí, je oveľa viac. A nebudem ich menovať.
Takže, vy, ktorí ste z vianoc namäkko, užite si to.
 
posted by Úplne iná at 7:20 PM | Permalink | 7 comments
15 decembra 2007
Zvianočnieva sa...
Toto nebude NORMÁLNY vianočný článok o tom, ako ma dojímajú rozžiarené detské očká a koledy vnucované nám v každom obchodnom dome aj počas nákupu rohlíkov, oleja do šicieho stroja, či Allways ultra. Všetci viete, že celý tento blog nie je normálny a samozrejme, že to viem o celom svojom živote.
Chcem napísať o tom, ako nesmierne ma jedujú všadeprítomní vyberači peňazí, ktorí (nemajú to z vlastnej hlavy, ktosi ich dobre zorganizoval) vám pomaly znemožňujú prejsť mestom bez toho, aby ste mali stokrát pod nosom akúsi kasičku s dojímavým zdôvodnením, prečo by ste mali vytiahnuť peňaženku a prispieť. Úprimne, hnusí sa mi, keď niekto odo mňa niečo pýta a najmä peniaze (s výnimkou dobrých priateľov, či rodiny). Je mi nepríjemné, ak to robí tak, že vlastne nemám úniku a na každom kroku sa musím cítiť trápne, že vlastne kvôli mne kdesi zomrelo dieťa, alebo ak čírou náhodou žije, plače, lebo som mu JA nekúpila hračku na vianoce. Trochu lepšie sa mi táto situácia znáša s vedomím, že tých kasičiek je toľko, že ak by som aj prispela raz, dva, trikrát, aj taksa budem ešte veľakrát musieť cítiť ako vinník všetkého utrpenia sveta, ktorému som nepomohla zabrániť.
Takže definitívne:
Som ochotná do en percent môjho mesačného príjmu niekomu prispievať, čiže sa deliť s tým, čo mám, napriek tomu, že už živím dve deti, na ktoré odmieta prispievať tento štát, aj ich mama. Napíšte mi, kto na čo a koľko potrebujete a priložte číslo účtu. Ja si vyberiem jedného z vás, a pod ŽIADNOU maskou ma už neobťažujte s kasičkami, lebo sa nepoznám.
 
posted by Úplne iná at 7:22 PM | Permalink | 1 comments
30 novembra 2007
Rodičovský "egoizmus" kontra obetavosť namierená proti deťom
Kto ma poznáte, viete, že nie som mama. Spolu s mojím mužom vychovávam dve dcéry a denne narážam na kopec otázok. Nechválim sa, že s nimi viem jednať a viem, ako ich pripraviť na život. No odkedy mi kamarátka povedala, že je možno pre nich dobre, že nie som ich vlastná mama, rozmýšľam:
Situácia 1: V lietadle pred odletom
Letuška nám dáva školenie, čo robiť v prípade núdze. Niektorí majú udivený a zhrozený výraz v očiach, keď počujú, čo všetko by sa mohlo stať, väčšina drieme. Ja som záujmom počúvam a pripájam sa k tým, čo sa modlia, aby sme nič z toho nepotrebovali. Masku, záchrannú vestu, kĺzačku na núdzové vystupovanie. Zrazu ma zaujme veta: "Rodičia nasadzujú masku NAJPRV SEBE, potom deťom". To ma zarazí a trolinku zmení môj život navždy. Na prvý pohľad aký egoizmus! Budem môcť dýchať o dvadsať sekúnd skôr, ako moje dieťa??? V duchu si predstavím tisíce rodičov, čo v snahe zachrániť život najprv deťom rvú na ich tváričky masky a pritom strácajú vedomie. Možno nakoniec nezachránia nikoho...
Situácia 2: Z detstva mojej známej, okolo roku 1940
Za stolom sedí otec a je chlieb s klobásou. Chudoba, hlad... Zíra naňho šesť detských očí. Naprázdno prehĺtajú. Matka to nevydrží a povie: "Veď im nemôžeš kúsok dať?", a otec nato "Keď sa nenajem ja, zdochnú aj ony." Ó, aké kruté. Naozaj? Nemal v niečom pravdu? On v prvom rade potreboval silu, aby na druhý a ďalší deň doniesol aspoň trochu peňazí na ďalšie týždne...
Prečo to píšem? V našej rodine, ako v mnohých iných, sa od detí skoro nič nežiada. Prídu zo školy, urobia úlohy a pozerajú televízor. Nuda. Ani ich nenapadne sa opýtať, či niečo netreba. Ak by bola v strede chodby kaluž vody, budú ju prekračovať. Ale áno, počuli o existencii handry, ale...
Včera som mala s Pikom zas dlhý rozhovor. Chcem, aby prispeli svojou troškou do chodu domácnosti. Aby sa naučili, že život a dospelosť nie sú len práva, ale aj povinnosti. Aby z nich raz neboli mamy, ktoré budú sedieť s kamarátkou na káve, zakiaľ bude s ich deťmi v parku dedo.
Budeme egoistickí rodičia. Trolinku.
 
posted by Úplne iná at 7:58 AM | Permalink | 6 comments
27 novembra 2007
Údolie smutných očí
Vrátila som sa. Som tu.
Bola som v Údolí smutných očí. Vlastne aj Prázdnych očí. Bez života, bez prítomnosti, bez výrazu. Ale viac ich bolo tých smutných. Každého veku. Dievča s tváričkou víly, cez ktorú namôjdušu prenikal mesačný svit, múdre ženy s tvárami lemovanými vráskami a šedinami a babičky, ktoré upínali zrak k nebu, lebo tak ich to učili. Nech si ma ten Pánboh už k sebe vezme.
Snažila som sa z nich vyčítať ich príbeh. Chvíľami som mala pocit, že ho držím za nohu, no väčšinou mi vykĺzol z ruky ako čosi, čo pri miernom stisnutí vyletelo z mojich dlaní. Tie príbehy neboli moje, neboli pre mňa. Ale boli nekonečne smutné. Verte mi, že ten smútok neviem s ničím porovnať.
Môj bol len jeden. Boľavý, aktuálny, s koreňmi v dávnej minulosti, ako to tak býva...
A ten si musím dožiť do konca.
 
posted by Úplne iná at 8:27 AM | Permalink | 4 comments
10 novembra 2007
Ubitý pes, zomierajúce dvojičky a iné dôvody nepozerať správy
Musím sa priznať, že mám dosť, priam po krk, správ o rodine Mullerových, s ktorou nech sa snažím, ako snažím, necítim súcit, lebo trápenie posledných mesiacov sebe, svojej rodine aj študovaným lekárom do značnej miery zapríčinila sama. Prepáčte, nechcem diskutovať o tom, či za to mama môže, alebo nie.
Proste mi jej a jej manžela NIE JE ľúto. Trápia sa totiž v dôsledku svojho rozhodnutia DOSPELÝCH ĽUDÍ.
Ľúto mi je detí, ich detí i tých, na úkor ktorých sa liečili tieto beznádejné prípady. Nedávno som bola na charitatívnom koncerte, kde sme sa všetci skladali na akýsi prístroj za nejaké dva milióny. A tu sa prešustrovalo oveľa viac a nikto na svete ma nepresvedčí o opaku. Som krutá? Možno. Viem, že nie je možné nariadiť interrupciu matke, ktorá nosí beznádejne choré dieťa. Ale...
Psa, ubitého palicou pred objektívom mobilu, či inej kamery, mi ľúto je. Bol objektom krutosti nejakého grázla. Nijak sa o svoj osud nepričinil. Ale...
Pointa???
Národ plače, spisuje petície, delí sa na polovice, sympatizanti, kontra odporcovia. Ktosi chce psa pomstiť. Možno potečie ďalšia krv.
A ja sa pýtam, čím sú títo menovaní viac, ako tisíce týraných a chorých ľudí a zvierat, o ktoré sa nikto nestará? Tým, že tam akási TV stanica zaňuchala peniaze?
A vám sa to ešte chce pozerať? Mne nie.
 
posted by Úplne iná at 5:14 PM | Permalink | 4 comments
01 novembra 2007
Dedko sused
Ten deň bol zas jedným z tých, kedy som dostala pocítiť, že VŠETKO robím zle, NIČ ma nezaujíma, proste som akosi omylom... tam, kde som.
Nie doma, myslím to ostatné, a o tom nechcem písať. Je to totiž úplne zbytočné.
Naša Fifi mala oslavu narodenín a pri tej príležitosti som piekla tortu. U nás sa sladké koláče míňajú veľmi pomaly napriek tomu, že sme ju načali so všetkými babkami a jedným dedkom. Aj tak ostalo veľa.
Už dlho som naňho myslela. Na deduška z ôsmeho. Chodieval s palicou, veľmi sa mu triasli ruky a vždy mi trhalo srdce, keď som ho videla niesť tašky z obchodu. Párkrát sme sa spolu viezli výťahom a vždy mi veľmi dôrazne prial všetko dobré pri rozlúčke. A ja som si stotisícikrát povedala: Keby tak žil ON...
Odvalila som teda kus tej torty a oznámila Pikovi, že idem na ôsme za dedkom. Hneď sa hrabal so mnou a Malakit s nami. Deň predtým im totiž dal fantastické kuracie kosti.
Samozrejme sme najprv zbuntošili od telky susedov (a Malakit im prelustrovala byt), nevedeli sme, ako sa dedko volá. Medzitým sme riešili otázku, či dedko môže jesť tortu. Potom otvoril.
- Doniesli sme vám kúsok torty...
- A kto mal narodeniny?
- Dcéra.
- No, ja mám síce cukrovku, ale ďakujem pekne. Poďte ďalej.
(No, pekne...)
Nalial (vlastne ponúkol, nalievala som ja, lebo sa mu triasli ruky tak, že fľašu sotva udržal) nám akúsi slivku (my ako alkoholici - amatéri sme sa skoro zložili).
- Ja si dávam len do kavy, ale s hosťami si dám...
Za krátku polhodinku nám stihol porozprávať asi štyridsať rokov života. O nemeckom zajatí, ako jedli trávu, a aj tak riskovali zastrelenie, že si opatrili jedlo... O dvoch dcérach, ktoré sa oňho vzorne starajú.
O našej torte sa vyjadril, že sladké síce nemôže, ale je to dar, a ten sa nevyhadzuje, takže ju pomaly zje.
Keď sme odchádzali, mali sme červené oči všetci. Neodolala som a vrátila som sa od dverí, aby som ho objala. Obaja s Pikom strašne postrádame našich tatov.
A znovu som získala pocit, že som sa nenarodila omylom.
 
posted by Úplne iná at 2:12 PM | Permalink | 8 comments
27 októbra 2007
Môj názor na rehabilitáciu fašizmu na Slovensku
Na tomto blogu nemienim politizovať. Skôr naopak.
Viac, ako politika ma zaujímajú iné veci a o tých chcem písať. Ale k jednému problému sa vyjadriť musím, lebo mi jednak vyvalí bok a možno podporím zdanie, že väčšine Slovákov je to jedno. Takže:

Nech zákon hovorí, čo chce, pre mňa Andrej Hlinka je a bude nechutný lotor.


Ďakujem, že ma (zatiaľ) za to nezavriete.
 
posted by Úplne iná at 4:09 PM | Permalink | 2 comments
18 októbra 2007
Dar
V mojej obľúbenej knihe o protinožcoch je veľa tak nádherných myšlienok, že som pri jej čítaní znova a znova fascinovaná, či dokonca šokovaná ich jednoduchosťou, čistotou a silou.
Jedna z nich je, že ozajstný dar je len ten, ktorý obdarovaného k ničomu nezaväzuje. S ktorým obdarovaný môže urobiť, čo chce. Ešte raz: ČO CHCE.

Hm... Hovorí vám to niečo?

Opýtal sa vás niekto týždeň po vašich narodeninách, či nosíte tú retiazku, alebo kedy si oblečiete tie nové tangáče?
Dostali ste mobil od človeka, ktorý vás potrebuje mať stále po ruke?
Prsteň od priateľa, s ktorým ste sa práve chceli rozísť?
Oblek od partnerky, ktorá vás už mesiac prehovára, aby ste spolu išli na ten firemný ples...
Alebo ste dokonca darom dostali poukaz na dovolenku, kam v skutočnosti chce ísť niekto iný z rodiny?
Stalo sa vám niekedy, že darca po roku márne hľadal "svoju" ohavnosť vo vašej vitrínke, či knižnici?

Podľa inej múdrej knihy je možné cez dary veľmi dobre človeka, či ľudí manipulovať. Niečo dostanete, vôbec sa vám to do života nehodí a nepáči, no ste istým spôsobom viazaní tú vec mať... Je akosi blbé vyhodiť novú fontánku, či obrovskú benátsku vázu. Keďže sa dosť často kamarátia ľudia s podobným vkusom, nemáte koho tou vecou potešiť (a je to spoločensky neúnosné, hoci... vec je vaša, a ak má byť ozajstným darom, máte právo ho aj ďalej darovať, nie?), teda dostanete do života niečo, očo vám ho len komplikuje.
Iný aspekt je, keď v tom lepšom prípade dostanete hotovosť a darca chce vedieť, na čo bola použitá. Potrebujete sto vecí, no ani jedna nie je vhodná, ako dar. Chodíte po obchodoch, všetko prezeráte kritickým pohľadom darcu a kúpite osem zbytočných vecí, kým o jednej s čistým svedomím prehlásite, že je to ten správny dar.
A v duši vám ostane možno horšia pachuť, ako keby ste dostali tú prekliatu pozlátenú porcelánovú súpravu.
Stalo sa nám to pri príležitosti našej svadby.
 
posted by Úplne iná at 5:46 PM | Permalink | 2 comments
11 októbra 2007
Cirkus Humberto mám tak blízko pod oknami, že poznám zvukovú kulisu jeho predstavení naspamäť.
Jedna z vecí, nad ktorou veľmi často rozmýšľam, je, čo by som robila, keby som nerobila to, čo robím.

Nemám teraz na mysli nič iné, ako zamestnanie. Verte mi, moja fantázia lieta kade-tade a dovoľujem si rozmýšľať nad najabsurdnejšími činnosťami. Jediná podmienka: Byť aspoň trochu užitočná a netrápiť sa pritom. Takže absolútne vypadávajú profesie, ako lekárka, kynologička, či katolícky kňaz.

Keď som chodila na vysokú školu, počula som o človeku, ktorý večer pred skúškou povedal, že ak ju neurobí, pôjde s cirkusom, ktorý v tom meste práve hosťoval. Všetci sa na ňom dobre bavili a dopredu zapíjali ďalší krôčik k inžinierstvu.
Až pokiaľ si nezbalil veci a neodhlásil sa z internátu.
FAKT odišiel s cirkusom. A ja dodnes rozmýšľam, či som vtedy neurobila veľkú chybu, že som urobila.
 
posted by Úplne iná at 8:28 PM | Permalink | 4 comments
29 septembra 2007
... a tí menej šťastní...
V posledných dňoch som si rozbila nos. Obrazne, samozrejme.
Skúsim to vysvetliť veľmi z rýchlika.
Predstavte si, že som roky žila sama, mala svoj kľud, súkromie... a zrazu sa môj život obrátil naruby a ocitla som sa uprostred nie malej rodiny a z tisícov dôvodov nevedela, kde mi hlava stojí. Potom sme viac, či menej zrekonštruovali jeden a druhý byt. Pár mesiacov sme dýchali prach, týždne nespali líhali si na zem, na ktorej sme predtým v trojizbáku horko-ťažko našli súvislé dva metre na takzvanú "posteľ". Desať dní pred svadbou sme dokončili kúpeľňu a konečne začali žiť bez tých cudzích ľudí, čo pracovali, alebo si aspoň za pobyt u nás nechali dobre zaplatiť.
A zrazu sa môžeme slobodne nadýchnuť a užívať si svoje šťastie. Konečne.
Tak v tejto chvíli som sa dozvedela, že negujem (tu) svoj život spred Peťka, menovite svojich kamarátov. Donútilo ma to zamyslieť sa. Naozaj?
V prvom rade musím priznať, že spomienka na niektoré chvíle spred dvoch a viac rokov ma strašne zabolela. FAKT som prežívala jednu ranu za druhou a bola som stále viac akosi zabitá v zemi. Vážim si a úprimne a veľmi ľúbim svojich kamarátov z tých čias. Videli moje naozaj najhoršie ja, aké len existuje a ktoré už teraz skoro nežije. Vydržali to so mnou a nikdy im to nezabudnem.
Druhá vec.
Z brehu "nešťastne zamilovaná" som sa dostala na ten druhý. Je mi ľúto, že veľa ľudí, ktorým by som to veľmi priala, sú tam, kde som bola predtým. Ale nemôžem s tým nič urobiť a už vôbec si nemôžem a nechcem svoje šťastie vyčítať. Ale o tom asi život je, raz sme hore a raz dole a ja fakt a úprimne prajem každému veľa krásnych chvíľ.
Takže... vy, ktorí viete, o kom hovorím. Som teraz šťastná. Boli časy, kedy som sa trápila a verím, že ma ešte veľa trpkých momentov čaká. Ale ste pre mňa dôležití. Včera, pred rokom, i v ďalekej budúcnosti.

 
posted by Úplne iná at 9:00 PM | Permalink | 10 comments
22 septembra 2007
Zázrak sa nekonal... či áno?
Pointou väčšiny amerických filmov o láske je, že nejaká zaujímavá, šmrncovná baba (zaujímavý šmrncovný chlap), dlho zasnúbený s nejakým nepochopiteľne nudným partnerom, na svadbu s ktorým/ktorou sa teší celá rodina, zrazu vášnivo zamiluje do osoby vo filme stvárnenej neporovnateľne známejšou hereckou hiezdou a je z toho poprask.
Trapasy, prúsery, urazené tety a mamičky.

Priznám sa, s napätím som čakala... kto oveľa zaujímavejší, ako Peťo, sa objaví a kedy.
Nič.

Baby, fakt, mám toho naj... chlapa, akého si viem predstaviť.

Tak som sa zaňho vydala. Fakt.
 
posted by Úplne iná at 9:35 PM | Permalink | 10 comments
20 septembra 2007
... a zas jeden o čase a jeho plynutí
Často rozmýšľam o plynutí času. Veľmi často.
Čo je teraz, čo včera a čo o rok.
Prečo mi niektoré udalosti z rokov dávno minulých utkveli v pamäti navždy a prečo neviem o tom, čo bolo včera.
Čo robí silné momenty silnými.
Čo urýchľuje a čo zdržuje beh času, hoci vedci neúprosne tvrdia, že beží konštantnou rýchlosťou.
Vari naozaj?
Minúty v náručí milovaného človeka bežia rovnako rýchlo, ako tie pred koncom pracovnej doby?
Polhodinka v teplom bublinkovom kúpeli je tá istá, ako polhodinka pri trhaní zubov?
Týždeň chrípky a týždeň dovolenky?

Často posúvam ručičky hodiniek a stránky kalendára, lebo už chcem... to ČOSI, čo má prísť. Dodnes sa veľmi dobre pamätám, aké dlhé boli tri týždne pred prvou stužkovou, a to som mala prosímpekne sladkých šestnásť a je tomu... no, veľmi veľa rokov.
A tak je to stále. Niektoré chvíle by človek rád natiahol, iné podľa možnosti preskočil. A pritom si hovorím, že KAŽDÁ má význam a každá si zaslúži plnú pozornosť. Márne.
Zas strihám z metra posledné centimetre. A hovorím si...
Bodaj by všetky tie ďalšie dni boli aspoň rovnako krásne.
 
posted by Úplne iná at 5:30 PM | Permalink | 5 comments