Kto ma poznáte, viete, že nie som mama. Spolu s mojím mužom vychovávam dve dcéry a denne narážam na kopec otázok. Nechválim sa, že s nimi viem jednať a viem, ako ich pripraviť na život. No odkedy mi kamarátka povedala, že je možno pre nich dobre, že nie som ich vlastná mama, rozmýšľam:
Situácia 1: V lietadle pred odletom
Letuška nám dáva školenie, čo robiť v prípade núdze. Niektorí majú udivený a zhrozený výraz v očiach, keď počujú, čo všetko by sa mohlo stať, väčšina drieme. Ja som záujmom počúvam a pripájam sa k tým, čo sa modlia, aby sme nič z toho nepotrebovali. Masku, záchrannú vestu, kĺzačku na núdzové vystupovanie. Zrazu ma zaujme veta: "Rodičia nasadzujú masku NAJPRV SEBE, potom deťom". To ma zarazí a trolinku zmení môj život navždy. Na prvý pohľad aký egoizmus! Budem môcť dýchať o dvadsať sekúnd skôr, ako moje dieťa??? V duchu si predstavím tisíce rodičov, čo v snahe zachrániť život najprv deťom rvú na ich tváričky masky a pritom strácajú vedomie. Možno nakoniec nezachránia nikoho...
Situácia 2: Z detstva mojej známej, okolo roku 1940
Za stolom sedí otec a je chlieb s klobásou. Chudoba, hlad... Zíra naňho šesť detských očí. Naprázdno prehĺtajú. Matka to nevydrží a povie: "Veď im nemôžeš kúsok dať?", a otec nato "Keď sa nenajem ja, zdochnú aj ony." Ó, aké kruté. Naozaj? Nemal v niečom pravdu? On v prvom rade potreboval silu, aby na druhý a ďalší deň doniesol aspoň trochu peňazí na ďalšie týždne...
Prečo to píšem? V našej rodine, ako v mnohých iných, sa od detí skoro nič nežiada. Prídu zo školy, urobia úlohy a pozerajú televízor. Nuda. Ani ich nenapadne sa opýtať, či niečo netreba. Ak by bola v strede chodby kaluž vody, budú ju prekračovať. Ale áno, počuli o existencii handry, ale...
Včera som mala s Pikom zas dlhý rozhovor. Chcem, aby prispeli svojou troškou do chodu domácnosti. Aby sa naučili, že život a dospelosť nie sú len práva, ale aj povinnosti. Aby z nich raz neboli mamy, ktoré budú sedieť s kamarátkou na káve, zakiaľ bude s ich deťmi v parku dedo.
Budeme egoistickí rodičia. Trolinku.
Heh, ked sme ako deti postupne vyrastali, nasi nas postupne zapriahali.
Uplna klasika bol riad. Striedanie prvy, druhy, treti, stvrty, prvy, druhy, treti, ... na utieranie.
Neskor uz aj tyzden umyva prvy (a neutiera), dalsi druhy, stvrty a zase prvy... (treti mal skaredy exem takze bol od umyvania riadu oslobodeny). Zato treti chodil vysypat smeti.
Atd. Fungovalo to az napodiv dobre.
Jaj, a ked mal niekto meniny alebo narodeniny, bol od povinnosti ten den oslobodeny. :-) Alebo ked bol chory. :-(