25 februára 2007
Hnus, hnus, hnus!
Toto musím napísať, ináč by ma roztrhlo. Nie preto, že by som si potrebovala kopnúť do človeka, ktorého ľúbim a o ktorom som presvedčená, že ľúbi mňa. Ale...
Áno, rozoberali sme to už tisíckrát. Aj na mojom blogu.
Lásky, skutočné, tajné, virtuálne... Pár krásnych slovíčok písaných, keď skutoční blízki spia za svetla najmenšej žiarovky v byte. Len tak, potešiť srdce. Siahnuť si na nedovolené aspoň cez sklo monitora. Chápem... čiastočne. Po rokoch manželskej nudy a stereotypu (už toto slovné spojenie mi nereže, ale je častou realitou)... možno...
Pred rokom som v tom frčala a mnohí z vás to vedia. Páčilo sa mi to, dokonca ma to kamsi posunulo, či už v dobrom, alebo v zlom zmysle. Nikomu sme neublížili (dúfam), celý čas som opakovala, že je to síce krásna, ale hra.
Hra na "lásku". Nebola to láska, ale chvíľami to tak vyzeralo.

Teraz som zamilovaná a milujem naozaj. To, čo prežívame, je zo dňa na deň krajšie. V reáli. No čo čert nechcel, našla som rovnaké slová, písané inej, vzdialenej "kamaláske". Tie isté slová písané v tom istom čase, ako ich písal mne, alebo v čase, keď mňa poslal spať s tým, že ráno vstávam. Zatočil sa so mnou svet. Zobralo nám to pár dní života. Slzné kanáliky mi išli prasknúť, ako boleli, lebo som už nevládala plakať.
Poviem vám, drahí moji... Bolelo.
Áno, cítim sa podvedená, hoci sa JEJ nikdy nedotkol (tomu verím).
Prečo?
Nuž, myslím, že človek robí s iným partnerom to, čo mu chýba vo vzťahu, ktorý má. A ja nechápem, čo z tohoto v mu našom vzťahu chýbalo.
Áno, cítim sa ponížená.
Áno, cítim sa mizerne, hoci ON urobil všetko pre to, aby ma presvedčil.
No potrvá to veľmi dlho.
Píšem to pre vás všetkých, ktorí to robíte. Skúste si predstaviť, že by ste tie slová našli na druhej strane. Zamyslieť, či si to váš partner zaslúži.
A ak áno, snáď ho raadšej nechajte. Ja si svoju lásku tiež nechávam a skúšam veriť. Až život ukáže, aká bola pravda. A vás, ktorí ma ne/máte radi, prosím, zdržte sa štipľavých komentárov na jeho adresu. Mám ich v sebe dosť.

 
posted by Úplne iná at 9:29 PM | Permalink | 5 comments
Braček,
napísal si mi, že za každými otvorenými dverami sú troje ďalšie zavreté... a ja nad tými slovami stále rozmýšľam.

Koľkokrát v živote som mala pocit...


že viem...

že som vyriešila problém...

že som podrástla...

že som našla cestu...


a o pár hodín, či dní stojím na počiatku cesty a učím sa všetko nanovo.

Či nie?

Myslím, že niektoré veci tušíme a niektoré vieme. A že to asi zatiaľ stačí a keď budeme múdri až no, zoberú nás stadeto medzi bytosti múdre do ďalšieho levelu.


Tak veľa šťastia pri hľadaní ďalšieho kľúčika!
 
posted by Úplne iná at 8:12 PM | Permalink | 2 comments
21 februára 2007
Dôvera je slovo písané krvou
Dôvera je slovo písané krvou
Chcem, či nechcem.Ak chodím s otvorenými očami, proste mám prehľad, ktorá "selebrita" práve fajčí ktorému milionárovi, ktorý politik kúpil akú kabelku (napríklad značky BMW) ktorej milenke a čo na to manželka a bývalá milenka a podobné nezmysly. Mediálny spor o tom, kto je vrah a kto obeť v kauze Svoboda mi spoľahlivo spôsobuje nevoľnosť. Dona Anna a Jose Filip šuviks.BLEE!
Rozmýšľala som, čo za hyeny sú ľudia, ktorí odfotografujú mŕtve telo a obrázky predajú novinám. Prečo sa vyjadrujú susedia k intímnostiam ľudí spoza steny a koľko asi platia novinári a ako.
Lebo... každý máme v hlave informácie, ktoré by zaujímali mnohých iných. Ja osobne určite. Vedela by som predať niekoľko čísel "obľúbeného" denníka, ktorý chtiac - nechtiac prečítam poza niečí chrbát cestou do práce. Rozmýšľam nad tým, ako a prečo tí ľudia môžu.
Našla by som stovky dôvodov, prečo áno. Len jediný, prečo nie. Tí ľudia mi dôverujú. To je, akoby som držala istým spôsopom ich srdce, či inú veľmi dôležitú časť života v rukách. Zverili mi tajomstvo a ja som zaňho zodpovedná. Ležia vo mne ako poklady potopených lodí na dne oceánu a tam ostanú.Lebo dôvera je písaná krvou.
 
posted by Úplne iná at 7:52 PM | Permalink | 0 comments
13 februára 2007
Výhrada vo svedomí II, alebo z iného pohľadu
V sobotu ideme na služobku. Nemyslím, že to ovplyvní HDP Slovenskej republiky. Dokonca ani pracovnú aktivitu zamestnancov, či atmosféru vo firme. No musím šiesty deň v týždni vstať, odcestovať nejakých 100 km, celý deň predstierať záujem o rozprávanie jedného ješitného chlapa a neskoro večer sa na smrť unavená vrátiť domov. Ako rada by som povedala, že si svoju sobotu vážim ako deň, ktorý chcem stráviť s rodinou a priateľmi a nikam nejdem. No ja nemôžem. Keby bol prijatý tento zhovadilý zákon a bola by som adventistka, židovka, či čosi podobné, mohla by som sa vyhovoriť na náboženské presvedčenie rovnako, ako všetci ostatní kresťania na nedeľu. No povedať, že si jednoducho svoj čas vážim a chcem si vyberať, komu mimo pracovnej zmluvy ho venujem, sa nedá.
Druhá vec. Z duše nenávidím povinné oslavy a priania nového roku, narodenín, dokonca po 32 rokoch aktívnej alergie aj prianie "nazdravie" po kýchnutí. Ak mám nejaký sviatok, oslávim ho s ľuďmi, s ktorými chcel. Medzi mojimi priateľmi je bežné oslavovať aj s darčekmi všetky dôležité kroky v živote (s láskou si spomínam na oslavu môjho rozvodu, na ktorej som dostala kopu darov typu mužské papuče, vankúšík, prezervatívy a podobne), no stále si vyhradzujem právo tieto veci osláviť KEDY chcem, AKO chcem a hlavne S KÝM chcem.
No nie som katolík, tak nemôžem.
 
posted by Úplne iná at 6:51 AM | Permalink | 4 comments
12 februára 2007
Kde som, čo som a s kým som
Zaprisahala som sa, že nebudem písať nič osobné. No keďže si uvedomujem, že mám aj tu veľa skutočných priateľov, ktorí mi držia palce a úprimne sa zaujímajú, čo robím a prečo nepíšem, cítim istý dlh.
Viem aj to, že sa éterom šíria fámy, takže:
- áno, som už dlho šťastne zamilovaná REÁLNE
- áno, mám sa fajn
- áno, zoznámili sme sa na nete
- áno, prišla som bez zásluh k dvom veľkým babuľkám, ktoré za svoje deti nepovažujem. Mne však život ukázal, že skutočná rodina nemusí byť tá pokrvná (že, Dany, Danko, Zitka, Alenka, Mária, Peťka, Jarka a mnohí ďalší, za ktorých by som kedykoľvek a bez váhania dýchala?). Pomaly si k sebe hľadáme cestu, je to trpkosladká skúsenosť a uvidíme
- áno, som v novej práci
- nie, zatiaľ spolu nežijeme
- nie, netuším, čo ma čaká
- nie, ešte stále neviem, čo urobím so svojím životom, aby som mala konečne pocit užitočnosti
- áno, ešte stále rozmýšľam, kto som... nie veľmi úspešne.

Strašne by som chcela písať. No myšlienky sa mi mihajú hlavou takou rýchlosťou, že ich nestíham zachytávať na túto bielu plochu. Chýbate mi, ale teraz sa nemôžem tváriť múdro. Denne o sebe zisťujem veľa nelichotivých vecí a námetov na rozmýšľanie o radikálnom exorcizme svojich prehnaných predstáv.
Môj nádherný chlap ma svojou priamosťou, čistotou a jednoduchosťou učí naozaj žiť, bez filozofických zdôvodnení, no s úžasným citom. Denne žasnem nad jeho veľkosťou... Ja, ktorá som si bola tak istá, že viem najlepšie, ako veľa vecí robiť správne...
Takáto je pravda o Andy Čvirovej dnes. Mala som pocit, že to musím povedať. Mám toho toľko nového, že to vyzerá, že nemám nového nič.
Ďakujem všetkým krásnym ľuďom, ktorých som trebárs spoznala tu a vďaka ktorým som dnes tam, kde som. Vy viete, kto ste.
Zvláštny pozdrav posielam do nemocnice v Košiciach. A... a...
...vy viete... ľúbim vás.
 
posted by Úplne iná at 9:11 PM | Permalink | 4 comments