31 decembra 2008
PF 2009
Viete, dosť ma štve to obligátne posielanie prianíčok. Dosť ma hnevá, že ak neodpoviem, som za neslušnú.


NIE SOM neslušná.


Prajem všetkým to, k čomu smerujú, o čo sa snažia a ako svoj život usmerňujú. To nech sa všetkým stane. To, po čom túžia.


To, čo ich niekam posunie. Tento rok nebudem posielať SMSky nikomu. Užite si ho, ako viete.


A vy, kto máte miesto v mojom srdci... posielam vám pusu.
Virtálnu, samozrejme. (okrem Pika :P)


 
posted by Úplne iná at 7:28 PM | Permalink | 4 comments
14 decembra 2008
Máte na záchode studničku? Či ako?
Určite tiež prepínate televízne kanály pred 20,00.
Rovnako, ako ja, hľadáte, či sa v televízii NAOZAJ nedá ani dnes nič pozerať. A určite poznáte ten fenomén postupného opakovanie tej istej reklamy na rôznych programoch. Okrem toho, že Zuza chodí s matikárom, (čo ma slušne povedané štve), sa dozviete celkom milým spôsobom, z úst buzerujúceho deduška, aké milé slovenské zvyky sprevádzali Vianoce v rokoch zabudnutých, v časoch, keď žiaden dom nemal kúpeľňu s kachličkami, no mali vlastnú studničku.

Minule som stretla... no, stretla... Ja by som ho nespoznala. Proste Pikov známy, ktorý viac poznal mňa, ako ja jeho. Oslovil ma a dali sme sa do reči. (Pamätáte na dedka z nášho domu? Často sa s ním vidíme, máme ho radi a on má rád nás. Obaja sme stratili otcov a mocmoc nám chýbajú.)
A zrazu mi ďalší starší pán rozprával o svojom trápení. Ako kvôli deťom, svojím i manželkiným, prišiel o byt, o majetok... a pred čerstvým nedávnom ho opustila aj druhá manželka. Vlastne nevie, kde bude budúci týždeň, či mesiac bývať. Stála som tam s ním oveľa dlhšie, ako som plánovala. Vlastne som sa dosť ponáhľala, no nemala som srdce ho prerušiť. Stále som myslela na to, kde bude na štedrý deň, to je totiž čas, kedy rany bolia oveľa viac a samota sa pchá pod kožu ako sviňa svinská. Dokonca aj ľudia, ako ja, ktorí z vianoc nemajú udalosť roka, sú vtedy smutní. Jednoducho preto, že vtedy nežijete svoj každodenný zhon, nemôžete zavolať, alebo navštíviť hociktorú kamarátku... Každý má byť doma, so svojou rodinou. A kto ju nemá...
Okamžite som udrela na Pika. Deti nám dali košom. Chcú ísť k babke a ja, čo som vždy trpela, že som v TEN deň nebola s tými, s ktorými som chcela byť, som sa prihovorila. Dáme si kapustnicu a choďte, kam vás srdce ťahá, ak by mala byť babka sama.
Piko... Čo, ak by sme... pozvali toho pána k nám?, trochu som sa bála, predsa len... tešili sme sa, že budeme chvíľu sami.
A viete, čo ten nádherný človek povedal?

"Jasné, veď na vianoce sa má aj tak prestierať o jedno miesto naviac."

Spustila sa vo mne lavína myšlienok. Áno, pamätám si na ten zvyk. Nespomína sa v reklamách, no ešte stále ho mnohí dodržiavajú. No koľkí z nás by boli ochotní návštevu, opusteného človeka, v taký slávnostný deň, plný trblietok, jedla a blahobytu, prijať?
Zlato moje ušaté, nekonečne ti ďakujem za tvoju lásku a za to, že život cítiš rovnako bláznivo a nevšedne, ako ja!


 
posted by Úplne iná at 4:32 PM | Permalink | 4 comments
10 decembra 2008
Pri pôrode sa žene stane niečo s mozgom?
Nie, nechcem hovoriť o depresiách, hoci o nich niečo viem. Našťastie nie z vlastnej skúsenosti. Fascinuje ma čosi iné:
Stokrát som otvárala a držala dvere mame s kočíkom, pomáhala, či videla pomáhať do, či z autobusu. Pustila som sadnúť ženu s dieťaťom na rukách, či videla to urobiť iných. Krásne, nie? Všetci sa tešíme z malého človiečika...

Alebo je pravda iná?

Ja osobne som znechutená. Posledných n- krát, čo som uvoľnila miesto mame s dieťaťom na rukách, posadila dieťa a ona ostala stáť. Mimochodom, kedy ho chce začať učiť, že starším má miesto uvoľniť, keď toto vidím robiť mamy a babičky 10 ročných, či možno väčších deciek? Bez výnimky. Skoro bez výnimky mi žena, ktorej som podržala dvere, nepoďakovala, a v našom dome, čoby susedka, ani nepozdravila. Nadvihuje ma, keď vidím ženu s obrovským kočíkom, ako bohorovne počíta s tým, že jej ho niekto do električky vynesie(odkedy som sa porezala na jednom šmejdovom kočíku, odmietam s tým, že mám problémy s krížami, čo je pravda). Mňa ešte ako pionierku učili, že sa mám všade vystrojiť tak, aby som sa sama odniesla. Žena 3 mesiace až 15 rokov po pôrode nie. Tá počita s tým, že sa všetci okolo narodili preto, aby jej ajej vrhu pomáhali, a to dokonca radi...

A viete čo? najnovšie majú vodiči MHD príkaz, že s kočíkom musia pomáhať, hoci je to v rozpore s inou smernicou, ktorá hovorí, že svoje miesto nesmú opustiť.

Ja viem, že je náročné vynosiť a porodiť dieťa. Ale ako povedala moja Maruška, robí to v prírode každá samica, niektoré dokonca viackrát do roka. Takže to nie je dôvodim k nejakej zvláštnej úcte. K NORMÁLNEJ... ale nie väčšej.

Takže si myslím, že ak s úsmevom podržím žene s dieťaťom dvere, nemusí okolo mňa prejsť s výrazom, že ju obťažujem, môže mi pohľad, či úsmev opätovať, či dokonca poďakovať. Nič sa jej nestane a jej drobec si od určitého času začne všímať, čo je dnes slušné.

V opačnom prípade to prestanem robiť a časom možno nielen ja.


Súvisiaci článok: tento a iné na tom istom serveri
 
posted by Úplne iná at 3:58 PM | Permalink | 4 comments