Tak zajtra máme prvé výročie nového života.
Nejak som to tušila dopredu. Moja samota sa rozpúšťala postupne. Vlastne to začalo cez diskusie na SME a cez môj prvý blog, zrazu som mala "okolo seba" veľa ľudí, stále sa s niekým rozprávala a tu, vo virtualite našla pár skutočných priateľov snáď na celý život. A tu som našla ...
ťažko to popísať.
Asi takto vyzerá normálny život. Tisíckrát ma to štvalo, tisíckrát som spomínala na svoj kľud, plakala som a zúrila... No viem, že cesta naspäť neexistuje.
Často spomínam na to, ako som si v puberte, na vysokej škole a potom v časoch slobodných hovorila: Keď raz budem naozaj žiť...
Potom som sa vydala a bolo to horšie, ako kedykoľvek predtým. Nasledoval rozvod, onedlho smrť otca... a mne pribúdali roky a stále častejšie som si hovorila, že by som si konečne mala uvedomiť, že UŽ ŽIJEM!!! Že by som asi mala prestať čakať, kedy začnem žiť, lebo toto všetko je môj jediný život a asi sa s tým budem musieť zmieriť. Keby som len tušila, čo ma čaká!!!
When I saw your face,
when I saw your smile...
Zamilovala som sa a zamilovávam sa každý deň viac, do teba, i do dievčat.
Strašne ma jedujete, ale už nechcem byť bez vás. Až teraz mám pocit, že začal môj dospelý život, že žijem v skutočnom partnerskom vzťahu, že mám pri sebe muža, ktorý ma miluje a je mi oporou každým dňom viac. A rodinu!
Po týždni sa nám zdalo, že sa nemôžeme ľúbiť viac, no aký to bol omyl!
Láska rastie spolu s dôverou a každým vyriešeným problémom a prekonanou prekážkou. Áno, aj slzami nedorozumení. No tých je stále menej. A tvojím dychom na mojej tvári.
Tak, sme spolu rok a teším sa na všetky ďalšie. A dúfam, že ich bude veľmi veľa.