14 decembra 2008
Máte na záchode studničku? Či ako?
Určite tiež prepínate televízne kanály pred 20,00.
Rovnako, ako ja, hľadáte, či sa v televízii NAOZAJ nedá ani dnes nič pozerať. A určite poznáte ten fenomén postupného opakovanie tej istej reklamy na rôznych programoch. Okrem toho, že Zuza chodí s matikárom, (čo ma slušne povedané štve), sa dozviete celkom milým spôsobom, z úst buzerujúceho deduška, aké milé slovenské zvyky sprevádzali Vianoce v rokoch zabudnutých, v časoch, keď žiaden dom nemal kúpeľňu s kachličkami, no mali vlastnú studničku.

Minule som stretla... no, stretla... Ja by som ho nespoznala. Proste Pikov známy, ktorý viac poznal mňa, ako ja jeho. Oslovil ma a dali sme sa do reči. (Pamätáte na dedka z nášho domu? Často sa s ním vidíme, máme ho radi a on má rád nás. Obaja sme stratili otcov a mocmoc nám chýbajú.)
A zrazu mi ďalší starší pán rozprával o svojom trápení. Ako kvôli deťom, svojím i manželkiným, prišiel o byt, o majetok... a pred čerstvým nedávnom ho opustila aj druhá manželka. Vlastne nevie, kde bude budúci týždeň, či mesiac bývať. Stála som tam s ním oveľa dlhšie, ako som plánovala. Vlastne som sa dosť ponáhľala, no nemala som srdce ho prerušiť. Stále som myslela na to, kde bude na štedrý deň, to je totiž čas, kedy rany bolia oveľa viac a samota sa pchá pod kožu ako sviňa svinská. Dokonca aj ľudia, ako ja, ktorí z vianoc nemajú udalosť roka, sú vtedy smutní. Jednoducho preto, že vtedy nežijete svoj každodenný zhon, nemôžete zavolať, alebo navštíviť hociktorú kamarátku... Každý má byť doma, so svojou rodinou. A kto ju nemá...
Okamžite som udrela na Pika. Deti nám dali košom. Chcú ísť k babke a ja, čo som vždy trpela, že som v TEN deň nebola s tými, s ktorými som chcela byť, som sa prihovorila. Dáme si kapustnicu a choďte, kam vás srdce ťahá, ak by mala byť babka sama.
Piko... Čo, ak by sme... pozvali toho pána k nám?, trochu som sa bála, predsa len... tešili sme sa, že budeme chvíľu sami.
A viete, čo ten nádherný človek povedal?

"Jasné, veď na vianoce sa má aj tak prestierať o jedno miesto naviac."

Spustila sa vo mne lavína myšlienok. Áno, pamätám si na ten zvyk. Nespomína sa v reklamách, no ešte stále ho mnohí dodržiavajú. No koľkí z nás by boli ochotní návštevu, opusteného človeka, v taký slávnostný deň, plný trblietok, jedla a blahobytu, prijať?
Zlato moje ušaté, nekonečne ti ďakujem za tvoju lásku a za to, že život cítiš rovnako bláznivo a nevšedne, ako ja!


 
posted by Úplne iná at 4:32 PM | Permalink |


4 Comments:


  • At 10:14 AM, Blogger piko

    Vieš zlatko, že ja ťažko niečo odmietam a ešte keď to je ujo čo poznal tvojho ocka a budete mať teda o čom pokecať, myslím, že i tebe to urobí radosť.

     
  • At 9:00 AM, Blogger bubu

    Ten zvyk s prestieraním ja dodržiavam dodnes... Dávno som vedela, že ste ohromní ľudia, čvi.

     
  • At 12:38 PM, Anonymous palculienka

    my sme s drahym spolu stravili devat Vianoc a teraz budu desiate, za ten cas sme boli sami jediny krat :) vzdy mame za stolom ludi, ktori by boli sami, ci studentov, ktori travia prve Vianoce bez rodiny :) a je to krasa, tento rok asi budeme len my styria, ale jeden nikdy nevie, mozno sa zasa niekto pridruzi a ako to byva zvykom, nepovieme nie :) tak zelam spokojne Vianoce a vela pohody ;)

     
  • At 8:06 AM, Blogger germa

    tento zvyk je u nás neodmysliteľný a bola by som rada, keby si tam konečne aj niekto sadol.