26 decembra 2006
Výhrada vo svedomí, alebo pápežskejší, ako pápež
Vianoce, sviatky lásky, rodiny, porozumenia...
Haha!
Sestra si bola 24. kúpiť bagetu. Je vegoška, tak zeleninovú. A dostala k dobru zaujímavý poznatok. Predavačka sa jej opýtala, či si kupuje zeleninovú preto, že chce zeleninovú, alebo preto, že je pôst. Ona odpovedala, že je vegetariánka.
Predavačka síce spriaznemú dušu nenašla, nič to. Vyžalovala sa polospriaznenej.
Vraj si ľudia kupujú normálne šunkové a klobásové bagety, bez ohľadu na to, že je pôst. Kam to ľudstvo dospelo!
Nuž... podľa mňa je v RKC prísny pôst len na popolcovú stredu a veľký piatok. Takže obavy danej predavačky o to, že napomáha hriechu, boli zbytočné. No prešiel mi mráz po chrbte z iných dôvodov.
Ak schvália ten zákon, ktorým sa toľko vyhrážajú (dúfam, že nie) a nebudeme si môcť kúpiť čo chceme, kedy chceme, dúfam, že podobnú zmluvu schvália aj s ostatnými náboženstvami a myšlienkovými prúdmi a že zarytí vegetariáni, či jogíni nepredajú katolíckym deťom čokoládu, lebo je nezdravá a ich svedomie im nedovolí ničiť deťom zdravie. Ostáva dúfať, že sa rýchlo rozbehnú iniciatívy za riadnu evidenciu rozloženia pracovných síl podľa presvedčenia a na nete si budeme vedieť zistiť, kde nám práve predavačka predá antikoncepciu, prezervatívy, chlórové čistidlo, či šunkový sendvič.
Aby sme sa zbytočne neprehnali, no nie?

Doplnené 27. 12. Tak som objavila Ďalšiu zhovadisloť: http://www.sme.sk/c/3067442/Cast-poslancov-KDH-nechce-sobasit.html
Tak dufam, ze ked sa ma to bude o 20 rokov týkať, budú na Slovensku aj iní poslanci, ako za KDH. Alebo sa pôjdem vydať do Španielska, či Čiech, ako homosexuáli. Hm, hriech je hriech.
 
posted by Úplne iná at 1:38 PM | Permalink | 9 comments
23 decembra 2006
Hanba blavákom

Už mám celkom dosť sporov Bratislavčania kontra zvyšok sveta.

Tých článkov o tom, že sme ... a prišelci sú...

Že všetok bordel Bratislavy majú na svedomí Bystričania, východniari, obyvatelia Dolnej Stredy, či Vyšných Útekov.

No, vážení... Bez ohľadu na to, či sem títo dochádzajú denne, týždenne, mesačne, či raz do roka, dnes večer sú preč. Každý, kto sa cíti "Doma" inde, ako v Bratislave, je dnes večer "Doma". Je víkend, ktorý je zakončený Vianocami a každý, kto sem naozaj bytostne nepatrí (neviem to ináč povedať...), tu nie je.

No to, čo sa dialo na uliciach... neviem, či je to bežné v každý piatok. Kopy ožranov, búchanie na dvere električky, predohry pedofilno-pedofilných stykov na každom kroku, z cigaretového dymu človek neunikne vôbec nikde, kopanie do zastávky MHD (ak by sa týpek udržal na nohách, určite ju rozkope, čo by som v priamom prenose videla premiérovo), poviem vám, ľudia sú ako besní.

V Bratislave len domáci, a mrdník.

Hanbite sa.

Hanbime sa.

 
posted by Úplne iná at 12:27 AM | Permalink | 6 comments
20 decembra 2006
Výhody dospelosti
Dnes som sa dozvedela, že sa správam ako malé decko.
Hm...
V mnohých ohľadoch by som bola šťastná, keby som to dokázala. V mnohých určite nie.
Tak vraj niektoré deti tri dni pred koncom školského roka nikto na svete neprinúti si plniť žiadne povinnosti. V niektorých rodinách si deti cez prázdniny ani za svet neumývajú zuby. ???
V hlave sa mi spustila lavína spomienok a myšlienok.
Spomenula som si...
...u nás sa o plnení povinností nediskutovalo. To neznamená, že som si ich vždy plnila vzorne, ale legálne som žiadne úľavy nedostala a za ich nesplnenie som sa vždy hanbila. Potom som sa dostala na internát a bolo na mne, kedy upracem, vyperiem, kedy sa budem učiť a kedy zabávať. Zrazu som bola dospelá a nikto na svete ma nedonútil robiť veci, ktoré som nechcela.
Veď som slušný človek! Nepotrebujem výkonnú moc, aby mi riadila život.
A predsa. Stretla som ženu, ktorá ma dlhý čas prinútila zabudnúť, čo chcem a ako si predstavujem život. Ktoré vedela lepšie, ako ja, kedy si mám meniť nohavičky a ako majú vyzerať, i kedy mám nárok navštíviť manžela v nemocnici.
Keď som sa jej zbavila, začala som dýchať... a robiť nenormálne veci, hlavne ma tešila predstava, že by sa stali terčom jej krutej kritiky, keby ešte mala na mňa nejaký dosah!
Zrazu mi pripadalo nesmierne oslobodzujúce hodiť ponožky do kúta za posteľ a nechať ich tam do rána, či dokonca dlhšie. Vysávať koberec v nedeľu večer. V nedeľu obedovať rohlík so syrom... Na veľkú noc si uvariť zemiakovú omáčku. Prísť na smrť unavená domov a zaspať neumytá v pulóvri a nohaviciach.
Keď zomrel ON, stala som sa dospelou definitívne.
Netúžim musieť v sobotu vstať a utierať prach, stále ma nesmierne teší, že to môžem urobiť kedykoľvek. Netúžim musieť nič!
No môcť sa pritúliť k niekomu, kto za mňa rozhodne dôležité veci a v blízkosti koho kľudne spím, lebo viem, že tu proste je...
Môcť sa dobrovoľne podriadiť a mať z toho radosť (či si aj trochu pofrfľať a nakričať, ale vedieť, že to nemyslí zle :-) )...
V niečom by som sa chcela správať, ako malé decko.
Dovolíš mi to?

 
posted by Úplne iná at 5:09 PM | Permalink | 5 comments
18 decembra 2006
Brutálny život
Naozaj, naozaj nemám rada seriály. Ich rozvláčnosť, utínanie deja v rozhodujúcich okamihoch, aby divák musel pozerať aj nabudúce, nekonečné pokračovania... To nie je nič pre mňa.
Naozaj, naozaj nemám rada násilie. No niektoré problémy je treba riešiť razantne. Veľmi razantne.
Nesmejte sa, medzi pár seriálmi, ktoré som sledovala bez dychu, hral prím seriál Brutálna Nikita. Videla som v ňom svoj život. Neviem, či aj ostatní, a neviem, či to bol zámer tvorcov.
No ja som tam videla veľmi podstatné posolstvá pre môj život:

1. V sekcii 1, kde Nikita pôsobí, pracujú ľudia, ktorí by ináč boli odsúdení na smrť. Dostali šancu stať sa agetnom (väčšinou ide o boj proti terroru) schopným všetkého. Nemajú čo stratiť, keďže sú oficiálne "po smrti", nemusia sa jej báť. Každý ich deň je "navyše". A tak aj môj. Všetci sme odsúdení na smrť a každá chvíľa navyše je dar. Väčšina z nás si to neuvedomuje, čo je na ich škodu.
2. V každom detaili ich práce sú tímom. Musia si dôverovať a spoliehať sa jeden na druhého. Chyby sa trestajú bolesťou a smrťou. Vlastne ich nemusí nikto trestať, zomierajú pri "obyčajnej" nedôslednosti, či omyle. Možno by aj mne prospelo uvedomiť si, ako veľmi je môj život závislý na ľudskej spoločnosti a akokoľvek sa cítim silná a samostatná, bez ostatných by som rýchlo skončila. Keď si len predstavím, že by mi netiekla voda a mala som studený radiátor... Br!
3. No najviac ma dostal jedne citát. Povedala ho Nikita Birkoffovi, keď ten psychicky nezvládal situáciu a chcel sa zabiť. Namierila naňho zbraň a odistila. Díval sa do jej hlavne hodnú chvíľu, kým ona s touto hrou prestala. A vtedy povedala TÚ vetu:

Pre smrť nemusíš nič urobiť, tá príde sama. So životom sa musíš sakra pobiť.

Venované všetkým, čo sa stále pokúšajú čosi urobiť pre svoju smrť.

 
posted by Úplne iná at 5:07 PM | Permalink | 3 comments
17 decembra 2006
Úvod
Tak. založila som si blog.
Je, a nie je voľným pokračovaním cvirova.blog.sk. Doteraz som sa nikam neponáhľala.
Veci, ktoré som chcela povedať, som povedala inde, a hlavne ľuďom osobne a menej vecí som riešila verejne. Tiež som minimálne prispievala do diskusií, čo sa pozitívne odzrkadlilo na mojom zvýšenom tlaku.

Ale predsa len... denne vidím javy, ku ktorým by som sa chcela vyjadriť. Už nebudem toľko písať o sebe, aj keď z mojich postojov bude zrejmé všeličo.

Z organizačného hľadiska by som chcela povedať, že je to môj blog a podobne, ako u mňa doma, aj tu uvítam len ľudí, ktorí prichádzajú v dobrom a budú sa správať slušne. Komentáre tých ostatných bez mihnutia oka vymažem podobne, ako kľudne pošlem domov návštevu, ktorej pobyt u mňa v byte mi nerobí dobre.
Tak vitajte a správajte sa slušne.
 
posted by Úplne iná at 8:14 PM | Permalink | 6 comments