Dnes som sa dozvedela, že sa správam ako malé decko.Hm...
V mnohých ohľadoch by som bola šťastná, keby som to dokázala. V mnohých určite nie.
Tak vraj niektoré deti tri dni pred koncom školského roka nikto na svete neprinúti si plniť žiadne povinnosti. V niektorých rodinách si deti cez prázdniny ani za svet neumývajú zuby. ???
V hlave sa mi spustila lavína spomienok a myšlienok.
Spomenula som si...
...u nás sa o plnení povinností nediskutovalo. To neznamená, že som si ich vždy plnila vzorne, ale legálne som žiadne úľavy nedostala a za ich nesplnenie som sa vždy hanbila. Potom som sa dostala na internát a bolo na mne, kedy upracem, vyperiem, kedy sa budem učiť a kedy zabávať. Zrazu som bola dospelá a nikto na svete ma nedonútil robiť veci, ktoré som nechcela.
Veď som slušný človek! Nepotrebujem výkonnú moc, aby mi riadila život.
A predsa. Stretla som ženu, ktorá ma dlhý čas prinútila zabudnúť, čo chcem a ako si predstavujem život. Ktoré vedela lepšie, ako ja, kedy si mám meniť nohavičky a ako majú vyzerať, i kedy mám nárok navštíviť manžela v nemocnici.
Keď som sa jej zbavila, začala som dýchať... a robiť nenormálne veci, hlavne ma tešila predstava, že by sa stali terčom jej krutej kritiky, keby ešte mala na mňa nejaký dosah!
Zrazu mi pripadalo nesmierne oslobodzujúce hodiť ponožky do kúta za posteľ a nechať ich tam do rána, či dokonca dlhšie. Vysávať koberec v nedeľu večer. V nedeľu obedovať rohlík so syrom... Na veľkú noc si uvariť zemiakovú omáčku. Prísť na smrť unavená domov a zaspať neumytá v pulóvri a nohaviciach.
Keď zomrel ON, stala som sa dospelou definitívne.
Netúžim musieť v sobotu vstať a utierať prach, stále ma nesmierne teší, že to môžem urobiť kedykoľvek. Netúžim musieť nič!
No môcť sa pritúliť k niekomu, kto za mňa rozhodne dôležité veci a v blízkosti koho kľudne spím, lebo viem, že tu proste je...
Môcť sa dobrovoľne podriadiť a mať z toho radosť (či si aj trochu pofrfľať a nakričať, ale vedieť, že to nemyslí zle :-) )...
V niečom by som sa chcela správať, ako malé decko.
Dovolíš mi to?
Veľmi dobre! A pekne. Hovoríš mi z duše, či to to vlastne mám.