Tento rok začal nejak čudne. Bodaj by nie, čaká ma životné jubileum, ktoré mi veľmi jasnou rečou hovorí, že som za polovicou. Aj keď sa priemerný vek zvyšuje, osemdesiatky sa dožíva máloktorá žena.
Idem z kopca. To je dobre, lebo do kopca by som to už ťahala ťažko. Učím sa používať brzdy, občas sa kotúľam po páde dolu držkou, prsty márne zarývajúc do asfaltu.
A rozmýšľam, ako naplniť svoj osud. Nesmejte sa, vždy som verila, že ak tu už sme, tak by sme mali byť zmysluplne. Vždy som verila, že nie je jedno, či život strávim metódou najmenšieho odporu, či po sebe spálim mosty, aby po nich už nikto neprešiel, či sa každý môj odchod bude oslavovať Donom Perignonom a stovkami farebných konfiet. Vždy som sa snažila veriť, že by som mala zomierať múdrejšia, ako som sa narodila, čo je podľa mňa dosť ťažká úloha. Novorodencov totiž považujem za múdre bytosti, nie za nepopísanú tabuľu. Ostávajú takými, kým im nevysvetlíme tisíce našich pravidiel, z ktorých je väčšina nezmyselných. Dobre si pamätám, ako mi rodičia vysvetľovali, že si Ježiško (áno, ten, čo nosí darčeky) poctivo zapisuje všetky moje skutky, aby mi to raz spočítal definitívne (Vianoce som považovala za akési medzisúčty môjho správania, o to ľahšie som pochopila význam polročného vysvedčenia). Bolo pre mňa veľmi ťažké to prekusnúť. Zmierila som sa s tým, že je Boh čosi ako môj protivník, ktorý striehne na moje chyby. Medzitým som znemila názor. Tisíckrát.
Nie som ateistka. Nie som veriaca v zmysle žiadneho náboženstva. No v jedno by som chcela veriť navždy. Že nie je úplne jedno, ako žijem. Že nie je jedno, či sa hanbím, keď sa ráno dívam do zrkadla. (Nemyslím ten šok z rannej frizúry!)
Som za polovicou a rozmýšľam.
Či ma baví zarábať niekomu každý rok na drahšie auto.
Či a kedy chcem robiť niečo zmysluplné a čo by to malo byť.
Koho skutočne ľúbim a s kým sa chcem stretávať a ako sa môžeme obohatiť.
... a či som už niečo užitočného urobila, keby náhodou...
Vlastnické právo je neomezené - ale jen do určité míry.
Nemůžu svou poctivě zakoupenou cihlou vrhat po sousedech.
08 januára 2007
Ide do tuhého
Tak, vážení, končí sranda. Neviem, odkiaľ to viem, ale viem to. Tisíckrát som si sľubovala, že sem nebudem písať veľmi osobné a veľmi intímne veci, ale... toto je niečo tak výnimočné, že sa s tým musím podeliť.
Keď sa žena zamiluje do muža, je to krásne, fascinujúce, bolí to, slzné kanáliky sú v permanencii, pochybuje sama o sebe, o každej svojej krivke... Je zasnívaná, stále rozmýšľa, ako myslel to a tamto a čo by bolo, keby povedal aj toto. Premieta si všetky detaily každého milovania a primýšľa stovky a tisíce ďalších. Telefonuje a píše si s ním krásne, i boľavé slová.
Som zamilovaná do najúžasnejšieho heterosexuálneho chlapa na svete. Tým som si istá. A čo je teda zvláštne?
Že som dostala pusu od puberťáčky v rozkvete, že ma objalo dievča, ktoré tak veľmi postráda objatie mamy, ktorá tu nie je. Že počúvam v jeho hlase akúsi novú radosť a chce sa mi revať ako malej...
A ja som šťastnejšia, ako kedykoľvek predtým.
Hm...
Keď sa žena zamiluje do muža, je to krásne, fascinujúce, bolí to, slzné kanáliky sú v permanencii, pochybuje sama o sebe, o každej svojej krivke... Je zasnívaná, stále rozmýšľa, ako myslel to a tamto a čo by bolo, keby povedal aj toto. Premieta si všetky detaily každého milovania a primýšľa stovky a tisíce ďalších. Telefonuje a píše si s ním krásne, i boľavé slová.
Som zamilovaná do najúžasnejšieho heterosexuálneho chlapa na svete. Tým som si istá. A čo je teda zvláštne?
Že som dostala pusu od puberťáčky v rozkvete, že ma objalo dievča, ktoré tak veľmi postráda objatie mamy, ktorá tu nie je. Že počúvam v jeho hlase akúsi novú radosť a chce sa mi revať ako malej...
A ja som šťastnejšia, ako kedykoľvek predtým.
Hm...