29 júla 2007
O chronických vysvetľovačoch a iných magoroch
Neverila som tomu, myslela som, že je len jeden - prototyp. Asi sa im v bežnom živote inštinktívne vyhýbam.
No niekedy niet úniku. Posúďte:
Mám zákazníka. Nikdy som ho nevidela, a ak som s ním niekedy telefonovala, tak si na to nepamätám. Donedávna som s ním komunikovala len mailom a priznám sa, kontrolka blikala. Slabunko, ale blikala. Keď si totiž chcel objednať dopravu nášho tovaru a potreboval vedieť rozmery a hmotnosť, po mojom maili, kde všetky údaje dostal, mi poslal odpoveď s vysvetlením, načo boli tieto údaje dôležité a ako sa v dopravnej spoločnosti radovali, keď ich dostali. Neviem, čo sa dá vysvetliť na tom, že je tovar na europalete, ktorá váži 130 kg a jedna krabica z nej vyčnieva, lebo má dĺžku 160 cm.
HOWHG.
Pre normálneho človeka.
Kedysi v máji sme tomuto človeku dodávali... no, to nie je dôležité. Ale bol to tovar zo sklolaminátu a ako viete, je na ňom vždy vidieť usporiadanie sklenených vlákien. Asi tri dni po dodávke mi celý šťastný volal (aha, volal mi!), že má reklamáciu. Jednak ich je n kusov POLÁMANÝCH, jednak m kusov inej farby. Ešteže si to v tomto skazenom svete poriadne preveril. Ako nás pozná, ani my sme tovar dôkladne neprezerali (Nie, krabice boli originál zabalené a tak ich dostal on.) Dobre, pošlite to k nám.
O pár dní prišiel balík. Dotyčné predmety boli skrz-naskrz počmárané liehovou fixkou, takže žiadne vady vidieť neboli (ani žiadne okrem tých v inej farbe neboli) a šéf mu v prvej chvíli chcel poslať náhradnú fixku. Čo bola pravda, pár ich bolo iných. Napísali sme reklamíciu dodávateľovi, ten obratom poslal náhradné, zákazník bol informovaný, že dostane náhradu a túto dostal.
HOWGH.
Pre normálneho človeka.
Po 6 týždňoch prišiel mail, že doteraz nedostal vyjadrenie k reklamácii. Neverila som vlastným očiam. No ráno múdrejšie večera, tak som to nechala uležať. Verím, že to bola najhoršia noc v jeho živote, lebo nemal jasno ohľadne našej reklamácie. Ráno som nelenila, zdvihla telefón, a zachytila len sekretárku.
Po mojom dotaze, čo vlastne konkrétne potrebujú, sa trochu uchechtla a povedala, že to bude pánovi K tlmočiť. O dve hodiny som dostala nasledovný mail:
K Vašej otázke Vám oznamujem, že vysvetlenie Vašej reklamácie je nevyhnutné. Ak sa pýtate, čo ma zaujíma, tak kto/čo/kedy/ako/s kým/prečo/načo/začo/prečo zapríčinil, že sa zdržujeme nekvalitným tovarom.
Bolo mi do smiechu a do plaču súšasne. Náš dodávateľ je ďaleko za oceánom a žiadne vysvetlenie tohoto typu nám nepodá. No moja tvorivosť zapracovala.
Vážený pán K,
túto poľutovania a trestuhodnú nedbanlivosť zapríčinila manželka Josého Fernandéza Maria Fernandéz, lebo mu odmietla poskytnúť sexuálne služby, následkom čoho sa José ožral a ráno v bolestaich hlavy zabalil Váš tovar zle a následne ho od zúrivosti, že musel skoro vstávať, rozkopal.
Bolo to 27. mája t. r. o 7,36. Ihneď po oznámení tohoto stavu bol J. Fernandéz z firmy prepustený a nahradený slobodným kresťanom, ktorý sexuálne, ani alkoholistické problémy nemá.

Nienie, to napísať nemôžem.
Odpísala som mu slušne v tom zmysle, že náš dodávateľ považuje túto vec za korektne vyriešenú a nebude nám poskytovať vysvetlenie a my nenáme žiadne páky na jeho vymáhanie. Verím, že bude v budúcnosti s naším tovarom spokojný.
Po skúsenostiach s podobným týpkom som vedela, že bude zle.
Bolo. Na druhý deň som dostala starostlivo očíslovanú reklamáciu na výrobnú vadu 1 ks tohoto výrobku. Ten výrobok bol odfotený a vyzeral, ako keby ho niekto párkrát poriadne trafil sekerou. Chudák. Neviem, či si pán K nechal prezieravo jeden kus na podobné účely doma, alebo ho zákazník naozaj poškodil pri čelnej zrážke vlaku s nákladným autom... Moja prvá reakcia bola, že ho pošlem bez debaty do piče, lebo je chorý. Po dvoch mesiacoch používania takáto výrobná vada!!! Podotýkam, že celý výrobok sa leskne ako mladucha, okrem tejto diery.
Nechala som to uležať cez víkend. Ak budete počuť o akejkoľvek katastrofe v okolí Českého Krumlova, dajte mi vedieť. Nebudem sa musieť naméhať s odpoveďou na túto blbosť.

Venované Muphy.
 
posted by Úplne iná at 12:17 PM | Permalink | 9 comments
21 júla 2007
Moje nezodpovedané...
Práve som na jednom blogu napísala, že mám veľa nezodpovedaných otázok. Tak, pre zaujímavosť, pár z nich.
Ak viete odpovede, rada si ich prečítam.
Aj keď... ruku na srdce, naozaj viete?

Čo skutočne nemôžem a o čom si len myslím, že nie?
Čoho sa naozaj bojím a čo len proste nechcem (málo chcem)?
Čo je naozaj dôležité a do čoho som sa len nechala svojím okolím (trebárs aj dosť širokým) vtiahnuť?
Ako a kedy sebe, či iným (určovať hranice iným si dovoľujem len v prípade, že chcú ovplyvňovať môj život) určiť hranice a kedy a prečo ich posúvať?

A jedna menej filozofická, no praktická ako šľak:

Čo v živote robiť (profesionálne), aby som mala pocit zmysluplnosti a aby ma to uživilo?

...viete niekto?
 
posted by Úplne iná at 9:53 PM | Permalink | 3 comments
16 júla 2007
Aby som sa len nesťažovala, jeden optimistický
Zas ma včera dostali. Trhové správanie niektorých podnikateľov ma skoro dojíma. Posúďte:

Nedávvno som išla do večierky pri našom dome. Škaredý obchodík, akási búda. Majú tam bez debaty najkrajšie zemiaky v Bratislave. Predo mnou mamička s malým chlapcom na rukách.
- Máte chlieb?
- Len včerajší, ale zadarmo.
- Tak Malborky lajtky.

Prepáčte, nezdržala som sa a akciu okomentovala. Ale správanie predavača v tej škaredej búde som ocenila. Nikomu neuškodí včerajší chlieb, a keď ho dával zadarmo - všetka česť.
A včera, na cintoríne sme kupovali sviečku za 20. Keďže sme sa pre zastábvku na cintoríne rozhodli v aute a sme zarytí nefajčiari, na otázku, či aj zápalky, sme museli odpovedať kladne.
- Koľko to bude?
- Dvadsať.
- Dvadsať... čakala som, že dopovie nejakú cifru.
- Dvadsať. (Zápalky v cene)
- Tak vám ich potom vrátime, dobre?
- Dobre, ak sa zastavíte...

Milí moji dvaja búdoví predavči,
máte u mňa proste bod, kladný bod a rada sa k vám vrátim!
 
posted by Úplne iná at 7:41 AM | Permalink | 2 comments
06 júla 2007
Chcem, či nechcem?
Poznáte to.

Z každodenného pozorovania, z filmov na motívy Rosamundy Pilcher, a skoro určite z vlastných úst... či ste muž, či žena.

NEchcem mať s tebou nič spoločného. NEchcem, aby si mi niečo kupoval/a na narodeniny. Nič NEpotrebujem...

Tak áno, či nie?

Alebo to čosi malé v nás práve tú ťažko zariekanú vec veľmiveľmi chce, no cenzúra dobrého vychovania, či povinných c(a)vikov (aby som nevyzeral/a..., či naopak, aby som vyzeral/a), nedovolí a v skutočnosti si nič neprajeme viac, ako byť po dhlom prehováraní prinútení?

Čo tak raz povedať: Áno, toto je presne to, čo chcem?

 
posted by Úplne iná at 3:32 PM | Permalink | 5 comments