Kto ma poznáte, viete, že nie som mama. Spolu s mojím mužom vychovávam dve dcéry a denne narážam na kopec otázok. Nechválim sa, že s nimi viem jednať a viem, ako ich pripraviť na život. No odkedy mi kamarátka povedala, že je možno pre nich dobre, že nie som ich vlastná mama, rozmýšľam:
Situácia 1: V lietadle pred odletom
Letuška nám dáva školenie, čo robiť v prípade núdze. Niektorí majú udivený a zhrozený výraz v očiach, keď počujú, čo všetko by sa mohlo stať, väčšina drieme. Ja som záujmom počúvam a pripájam sa k tým, čo sa modlia, aby sme nič z toho nepotrebovali. Masku, záchrannú vestu, kĺzačku na núdzové vystupovanie. Zrazu ma zaujme veta: "Rodičia nasadzujú masku NAJPRV SEBE, potom deťom". To ma zarazí a trolinku zmení môj život navždy. Na prvý pohľad aký egoizmus! Budem môcť dýchať o dvadsať sekúnd skôr, ako moje dieťa??? V duchu si predstavím tisíce rodičov, čo v snahe zachrániť život najprv deťom rvú na ich tváričky masky a pritom strácajú vedomie. Možno nakoniec nezachránia nikoho...
Situácia 2: Z detstva mojej známej, okolo roku 1940
Za stolom sedí otec a je chlieb s klobásou. Chudoba, hlad... Zíra naňho šesť detských očí. Naprázdno prehĺtajú. Matka to nevydrží a povie: "Veď im nemôžeš kúsok dať?", a otec nato "Keď sa nenajem ja, zdochnú aj ony." Ó, aké kruté. Naozaj? Nemal v niečom pravdu? On v prvom rade potreboval silu, aby na druhý a ďalší deň doniesol aspoň trochu peňazí na ďalšie týždne...
Prečo to píšem? V našej rodine, ako v mnohých iných, sa od detí skoro nič nežiada. Prídu zo školy, urobia úlohy a pozerajú televízor. Nuda. Ani ich nenapadne sa opýtať, či niečo netreba. Ak by bola v strede chodby kaluž vody, budú ju prekračovať. Ale áno, počuli o existencii handry, ale...
Včera som mala s Pikom zas dlhý rozhovor. Chcem, aby prispeli svojou troškou do chodu domácnosti. Aby sa naučili, že život a dospelosť nie sú len práva, ale aj povinnosti. Aby z nich raz neboli mamy, ktoré budú sedieť s kamarátkou na káve, zakiaľ bude s ich deťmi v parku dedo.
Budeme egoistickí rodičia. Trolinku.