Musím sa priznať, že mám dosť, priam po krk, správ o rodine Mullerových, s ktorou nech sa snažím, ako snažím, necítim súcit, lebo trápenie posledných mesiacov sebe, svojej rodine aj študovaným lekárom do značnej miery zapríčinila sama. Prepáčte, nechcem diskutovať o tom, či za to mama môže, alebo nie.
Proste mi jej a jej manžela NIE JE ľúto. Trápia sa totiž v dôsledku svojho rozhodnutia DOSPELÝCH ĽUDÍ.
Ľúto mi je detí, ich detí i tých, na úkor ktorých sa liečili tieto beznádejné prípady. Nedávno som bola na charitatívnom koncerte, kde sme sa všetci skladali na akýsi prístroj za nejaké dva milióny. A tu sa prešustrovalo oveľa viac a nikto na svete ma nepresvedčí o opaku. Som krutá? Možno. Viem, že nie je možné nariadiť interrupciu matke, ktorá nosí beznádejne choré dieťa. Ale...
Psa, ubitého palicou pred objektívom mobilu, či inej kamery, mi ľúto je. Bol objektom krutosti nejakého grázla. Nijak sa o svoj osud nepričinil. Ale...
Pointa???
Národ plače, spisuje petície, delí sa na polovice, sympatizanti, kontra odporcovia. Ktosi chce psa pomstiť. Možno potečie ďalšia krv.
A ja sa pýtam, čím sú títo menovaní viac, ako tisíce týraných a chorých ľudí a zvierat, o ktoré sa nikto nestará? Tým, že tam akási TV stanica zaňuchala peniaze?
A vám sa to ešte chce pozerať? Mne nie.