01 novembra 2007
Dedko sused
Ten deň bol zas jedným z tých, kedy som dostala pocítiť, že VŠETKO robím zle, NIČ ma nezaujíma, proste som akosi omylom... tam, kde som.
Nie doma, myslím to ostatné, a o tom nechcem písať. Je to totiž úplne zbytočné.
Naša Fifi mala oslavu narodenín a pri tej príležitosti som piekla tortu. U nás sa sladké koláče míňajú veľmi pomaly napriek tomu, že sme ju načali so všetkými babkami a jedným dedkom. Aj tak ostalo veľa.
Už dlho som naňho myslela. Na deduška z ôsmeho. Chodieval s palicou, veľmi sa mu triasli ruky a vždy mi trhalo srdce, keď som ho videla niesť tašky z obchodu. Párkrát sme sa spolu viezli výťahom a vždy mi veľmi dôrazne prial všetko dobré pri rozlúčke. A ja som si stotisícikrát povedala: Keby tak žil ON...
Odvalila som teda kus tej torty a oznámila Pikovi, že idem na ôsme za dedkom. Hneď sa hrabal so mnou a Malakit s nami. Deň predtým im totiž dal fantastické kuracie kosti.
Samozrejme sme najprv zbuntošili od telky susedov (a Malakit im prelustrovala byt), nevedeli sme, ako sa dedko volá. Medzitým sme riešili otázku, či dedko môže jesť tortu. Potom otvoril.
- Doniesli sme vám kúsok torty...
- A kto mal narodeniny?
- Dcéra.
- No, ja mám síce cukrovku, ale ďakujem pekne. Poďte ďalej.
(No, pekne...)
Nalial (vlastne ponúkol, nalievala som ja, lebo sa mu triasli ruky tak, že fľašu sotva udržal) nám akúsi slivku (my ako alkoholici - amatéri sme sa skoro zložili).
- Ja si dávam len do kavy, ale s hosťami si dám...
Za krátku polhodinku nám stihol porozprávať asi štyridsať rokov života. O nemeckom zajatí, ako jedli trávu, a aj tak riskovali zastrelenie, že si opatrili jedlo... O dvoch dcérach, ktoré sa oňho vzorne starajú.
O našej torte sa vyjadril, že sladké síce nemôže, ale je to dar, a ten sa nevyhadzuje, takže ju pomaly zje.
Keď sme odchádzali, mali sme červené oči všetci. Neodolala som a vrátila som sa od dverí, aby som ho objala. Obaja s Pikom strašne postrádame našich tatov.
A znovu som získala pocit, že som sa nenarodila omylom.
 
posted by Úplne iná at 2:12 PM | Permalink |


8 Comments:


  • At 8:01 PM, Blogger ostrovanka

    no, andy, myslim, ze teraz mam cervene oci aj ja...

     
  • At 9:09 PM, Blogger Andy Čvirová

    a ja (a myslím, že aj Piko) dúfame, že ho ešte stretneme.
    Má hodne po osemdesiatke a trochu sa oňho bojím.

     
  • At 9:32 PM, Blogger murphy

    zobralo ma to,andy. Takéto chvíle sú v živote dôležité, všetko nepodstatné, zlé a malicherné aspoň nakrátko ustúpi do úzadia...

     
  • At 10:40 PM, Blogger FanaticGay

    ja chapem zlatko, aj ked mne nie tatko ale dedecek

     
  • At 7:22 PM, Blogger Silviah

    Človečina nevymrela... Chvalabohu!

     
  • At 8:42 PM, Blogger Andy Čvirová

    Dakujem vam vsetkym...
    Bol to pre mna vzacny okamih a chcela som sa podelit.

     
  • At 7:44 PM, Blogger germa

    človečinou je to tu presvetlené.

     
  • At 8:28 PM, Blogger Femma

    ...nielen presvetlené ale aj preteplené - potešilo dušu:-)