No, puberťáčky sú to. Jeden z dôležitých poznatkov bol, že mi liezli strašne na nervy. Ako vám môže neliezť na nervy niekto, kto sa vás po nádhernej prechádzke po Tatrách (namôjdušu šetrnej k ich úbohým nohám, v ich veku som zliezala asi päťkrát strmšie kopce a šliapali sme v snehu po pás celý deň) opýta, načo sme sem vlastne išli.
No načo asi???
Prečo sme vás, milé adolescentky prinútili vypnúť v romantickej tatranskej chate televízor, rádio a podobné zverstvá a týrali vás prázdninovými aktivitami? Prečo ste si museli s nami hádzať lietajúci tanier a hrať karty??? Lebo MY máme prázdniny, MY sa potrebujeme hrať a raz do roka nadýchať predsa len iného vzduchu, MY sme si urobili výlet a VY ste nám urobili láskavosť, že ste išli s nami. Ešteže ste nás neprehovárali, že to chcete platiť z vreckového. To by už naše chatrné psychické zdravie neunieslo.
Príšerne ma štve každý, kto sa dokáže v Tatrách nudiť. No mali sme dve malinké deti (11 a 16) a dvoch psov, s ktorými je do väčšiny územia vstup zakázaný. Škoda, že vás v žiadnej cestovke neupozornia, že nemáte ísť na dovču s pubertálnymi deťmi.
A tak som sa rozhliadala a fotila. Rozhodla som sa zrušiť odposluchy a užívať si to, ako sa dá.
A stále dookola sa snažila zodpovedať na otázku: Ako to, že padli tisíce stromov a kde - tu nejaký zostal? Čím bol iný, že prežil?
A ja? Prežijem toto všetko?
čím to,že máme podobné zážitky?:-)