Kedysi dávno som pri komentovaní majstrovstiev sveta v krasokorčuľovaní počula zaujímavú vec. Dievča, ktoré sa umiestnilo na 24. mieste, ako jediné uviedlo ako svoje hobby krasokorčuľovanie. Často na to myslím. Aby som nestrácala radosť z vecí, ktoré robím.Predvčerom sme boli na koncerte. V prvej časti vystúpil mladý huslista. Hral výborne. Potlesk bol veľký, tak pridal. Za ním sedel orchester a prídavku sa samozrejme nezúčastňoval. Pozorovala som hráčov. Niektorí cudne klopili očí, niektorí očami blúdili pomedzi divákov. Možno rozmýšľali, čo zajtra na obed, či ako pokračuje hokej. Všade zneli Bachove tóny a boli očarujúce vo svojej živočíšnej naliehavosti.
Vtedy som HO zbadala. Jeden člen orchestra. Mladý chalan. Oči mu žiarili, dýchal podľa taktov a sedel na stoličke, už - už vyskočiť. Prežíval každú notu, akoby ju hral sám. Mala som pocit, že jeho koníčkom je hra na husle.
Nakoniec, veď to bol JEHO koncert, nie?
Pripomenula si mi jedneho bubenika. Raz som sedel na kocerte na ktorom bubenik obkoleseny asi piatimi roznymi typmi etnickych bubnov od afriky po aziu od severu po juh hral uzasne solo a pri tom mu tiekli slzy. To je zazitok na aky sa nezabuda do konca zivota.