Dôvera je slovo písané krvou
Chcem, či nechcem.Ak chodím s otvorenými očami, proste mám prehľad, ktorá "selebrita" práve fajčí ktorému milionárovi, ktorý politik kúpil akú kabelku (napríklad značky BMW) ktorej milenke a čo na to manželka a bývalá milenka a podobné nezmysly. Mediálny spor o tom, kto je vrah a kto obeť v kauze Svoboda mi spoľahlivo spôsobuje nevoľnosť. Dona Anna a Jose Filip šuviks.BLEE!
Rozmýšľala som, čo za hyeny sú ľudia, ktorí odfotografujú mŕtve telo a obrázky predajú novinám. Prečo sa vyjadrujú susedia k intímnostiam ľudí spoza steny a koľko asi platia novinári a ako.
Lebo... každý máme v hlave informácie, ktoré by zaujímali mnohých iných. Ja osobne určite. Vedela by som predať niekoľko čísel "obľúbeného" denníka, ktorý chtiac - nechtiac prečítam poza niečí chrbát cestou do práce. Rozmýšľam nad tým, ako a prečo tí ľudia môžu.
Našla by som stovky dôvodov, prečo áno. Len jediný, prečo nie. Tí ľudia mi dôverujú. To je, akoby som držala istým spôsopom ich srdce, či inú veľmi dôležitú časť života v rukách. Zverili mi tajomstvo a ja som zaňho zodpovedná. Ležia vo mne ako poklady potopených lodí na dne oceánu a tam ostanú.Lebo dôvera je písaná krvou.
Vlastnické právo je neomezené - ale jen do určité míry.
Nemůžu svou poctivě zakoupenou cihlou vrhat po sousedech.
