Naozaj, naozaj nemám rada seriály. Ich rozvláčnosť, utínanie deja v rozhodujúcich okamihoch, aby divák musel pozerať aj nabudúce, nekonečné pokračovania... To nie je nič pre mňa.Naozaj, naozaj nemám rada násilie. No niektoré problémy je treba riešiť razantne. Veľmi razantne.
Nesmejte sa, medzi pár seriálmi, ktoré som sledovala bez dychu, hral prím seriál Brutálna Nikita. Videla som v ňom svoj život. Neviem, či aj ostatní, a neviem, či to bol zámer tvorcov.
No ja som tam videla veľmi podstatné posolstvá pre môj život:
1. V sekcii 1, kde Nikita pôsobí, pracujú ľudia, ktorí by ináč boli odsúdení na smrť. Dostali šancu stať sa agetnom (väčšinou ide o boj proti terroru) schopným všetkého. Nemajú čo stratiť, keďže sú oficiálne "po smrti", nemusia sa jej báť. Každý ich deň je "navyše". A tak aj môj. Všetci sme odsúdení na smrť a každá chvíľa navyše je dar. Väčšina z nás si to neuvedomuje, čo je na ich škodu.
2. V každom detaili ich práce sú tímom. Musia si dôverovať a spoliehať sa jeden na druhého. Chyby sa trestajú bolesťou a smrťou. Vlastne ich nemusí nikto trestať, zomierajú pri "obyčajnej" nedôslednosti, či omyle. Možno by aj mne prospelo uvedomiť si, ako veľmi je môj život závislý na ľudskej spoločnosti a akokoľvek sa cítim silná a samostatná, bez ostatných by som rýchlo skončila. Keď si len predstavím, že by mi netiekla voda a mala som studený radiátor... Br!
3. No najviac ma dostal jedne citát. Povedala ho Nikita Birkoffovi, keď ten psychicky nezvládal situáciu a chcel sa zabiť. Namierila naňho zbraň a odistila. Díval sa do jej hlavne hodnú chvíľu, kým ona s touto hrou prestala. A vtedy povedala TÚ vetu:
Pre smrť nemusíš nič urobiť, tá príde sama. So životom sa musíš sakra pobiť.
Venované všetkým, čo sa stále pokúšajú čosi urobiť pre svoju smrť.
najhoršiu samovraždu spáchajú tí, čo ostanú žiť a bijú sa so životom.