Rozmýšľam...prečo človek celý život robí veci, ktoré nevie, ne(o-z)vláda, a keď sa ich konečne naučí, musí robiť niečo iné, čo zas nevie.
No, posúďte:
Narodíte sa...
čo máte práce, než zistíte, ako sať mliečko a kakať do plienok. Vo chvíli, keď máte vyhrané, kŕmia vás lyžičkou a posadia na nočník.
Potom sa učíte byť dieťaťom, aby vás život v pravej chvíli vyfackal do role adolescenta, stanete sa manželom a rodičom a znovu všetko robíte zle, lebo to neviete ináč. A ani sa nenazdáte, ste dedkom, či babkou a všetko začína odznova.
A potom príde vec, ktorú sa nemožno nijak naučiť, ani sa na ňu pripraviť. A nikto nám o nej neporozpráva. Smrť.
Nie, nechystám sa umierať.
Iba som sa vo svojom vysokom veku dostala do role, ktorú zvládam s oškretými ušami iba za významnéj tolerancie všetkých okoložijúcich a som im za to vďačná. Ja, ktorá som bola roky hrdá na svoju samostatnosť, sa teraz učím potkýnať o ľudí a zvieratá a počúvať štyri zvuky naraz a nezošedivieť. Chodím spať o deviatej, kedy môj mozog definitívne vypína.
A viete čo?
Je to krásne a dúfam, že si to užijem aspoň chvíľku po tom, čo sa to naučím...
Nikdy nie ste odborníkom na život, ktorý žijete.
Heheh usmievam sa. Nie smejem sa. Len ti drzim palce, aby si sa to rychlo naucila. Vies naozaj nemas casu nazvys. Oni (ci ony) vylietavaju z hniezda. No ale ja som presvedceny, ze budes skvela babka. ;))))))))