Vrátila som sa. Som tu.
Bola som v Údolí smutných očí. Vlastne aj Prázdnych očí. Bez života, bez prítomnosti, bez výrazu. Ale viac ich bolo tých smutných. Každého veku. Dievča s tváričkou víly, cez ktorú namôjdušu prenikal mesačný svit, múdre ženy s tvárami lemovanými vráskami a šedinami a babičky, ktoré upínali zrak k nebu, lebo tak ich to učili. Nech si ma ten Pánboh už k sebe vezme.
Snažila som sa z nich vyčítať ich príbeh. Chvíľami som mala pocit, že ho držím za nohu, no väčšinou mi vykĺzol z ruky ako čosi, čo pri miernom stisnutí vyletelo z mojich dlaní. Tie príbehy neboli moje, neboli pre mňa. Ale boli nekonečne smutné. Verte mi, že ten smútok neviem s ničím porovnať.
Môj bol len jeden. Boľavý, aktuálny, s koreňmi v dávnej minulosti, ako to tak býva...
A ten si musím dožiť do konca.