27 novembra 2007
Údolie smutných očí
Vrátila som sa. Som tu.
Bola som v Údolí smutných očí. Vlastne aj Prázdnych očí. Bez života, bez prítomnosti, bez výrazu. Ale viac ich bolo tých smutných. Každého veku. Dievča s tváričkou víly, cez ktorú namôjdušu prenikal mesačný svit, múdre ženy s tvárami lemovanými vráskami a šedinami a babičky, ktoré upínali zrak k nebu, lebo tak ich to učili. Nech si ma ten Pánboh už k sebe vezme.
Snažila som sa z nich vyčítať ich príbeh. Chvíľami som mala pocit, že ho držím za nohu, no väčšinou mi vykĺzol z ruky ako čosi, čo pri miernom stisnutí vyletelo z mojich dlaní. Tie príbehy neboli moje, neboli pre mňa. Ale boli nekonečne smutné. Verte mi, že ten smútok neviem s ničím porovnať.
Môj bol len jeden. Boľavý, aktuálny, s koreňmi v dávnej minulosti, ako to tak býva...
A ten si musím dožiť do konca.
 
posted by Úplne iná at 8:27 AM | Permalink |


4 Comments:


  • At 8:18 PM, Blogger ostrovanka

    hmmm....toto, andulka, by bol skvely zaciatok romanu...
    pismenko po pismenku bez akejkolvek zmeny...

     
  • At 7:53 AM, Blogger Úplne iná

    hm..., Os...
    a vraj je najťažšie začať.

     
  • At 6:54 PM, Blogger femma

    každý máme aspoň jeden taký boľavý, taký len náš- chvalabohu - lebo ten nám pomáha pochopiť príbehy iných...
    aj preto si to mohla tak krásne napísať!

     
  • At 7:30 PM, Blogger FanaticGay

    Myslim, ze presne vies co si o tomto ja myslim. Co ma nezabije... Najsmutnejsie je asi vidiet tych ludi, ktorych to uz zabilo. Oni su sice stale tu, ale uz su prec. A vies, ze ti drzime palce. Lebo ty si stale tu a to znamena, ze teba to nezabilo a z toho logicky vyplyva, ze si prave teraz zasa o nieco silnejsia. Papa.