15 decembra 2007
Zvianočnieva sa...
Toto nebude NORMÁLNY vianočný článok o tom, ako ma dojímajú rozžiarené detské očká a koledy vnucované nám v každom obchodnom dome aj počas nákupu rohlíkov, oleja do šicieho stroja, či Allways ultra. Všetci viete, že celý tento blog nie je normálny a samozrejme, že to viem o celom svojom živote.
Chcem napísať o tom, ako nesmierne ma jedujú všadeprítomní vyberači peňazí, ktorí (nemajú to z vlastnej hlavy, ktosi ich dobre zorganizoval) vám pomaly znemožňujú prejsť mestom bez toho, aby ste mali stokrát pod nosom akúsi kasičku s dojímavým zdôvodnením, prečo by ste mali vytiahnuť peňaženku a prispieť. Úprimne, hnusí sa mi, keď niekto odo mňa niečo pýta a najmä peniaze (s výnimkou dobrých priateľov, či rodiny). Je mi nepríjemné, ak to robí tak, že vlastne nemám úniku a na každom kroku sa musím cítiť trápne, že vlastne kvôli mne kdesi zomrelo dieťa, alebo ak čírou náhodou žije, plače, lebo som mu JA nekúpila hračku na vianoce. Trochu lepšie sa mi táto situácia znáša s vedomím, že tých kasičiek je toľko, že ak by som aj prispela raz, dva, trikrát, aj taksa budem ešte veľakrát musieť cítiť ako vinník všetkého utrpenia sveta, ktorému som nepomohla zabrániť.
Takže definitívne:
Som ochotná do en percent môjho mesačného príjmu niekomu prispievať, čiže sa deliť s tým, čo mám, napriek tomu, že už živím dve deti, na ktoré odmieta prispievať tento štát, aj ich mama. Napíšte mi, kto na čo a koľko potrebujete a priložte číslo účtu. Ja si vyberiem jedného z vás, a pod ŽIADNOU maskou ma už neobťažujte s kasičkami, lebo sa nepoznám.
 
posted by Úplne iná at 7:22 PM | Permalink |


1 Comments:


  • At 3:04 PM, Blogger ostrovanka

    ty si strasny exot, andy... ale zakazdym udries presne po klinceku...