Áno, bola som to ja, kto nedávno napísal pod nepríjemným vplyvom skutočnej udalosti tento stĺpček. A viem, že sa to iste mnohých pokladníčok dotklo a tiež viem, že ich práca nie je ľahká. No nerobím ju a ony nerobia tú moju.
Prečo to píšem?
Neviem, či si stĺpček prečítali aj ich vedúci, ale hneď v tom týždni sa mi stalo čosi iné. Znova pás pri pokladni (v inej predajni), v sieťke pre zmenu nie zemiaky, ale cibuľa. Bez vrecka.
"Pani, tú cibuľu si dajte, prosím, do vrecka," a jedno mi hneď podávala.
Svitlo mi. Vlastne mala pravdu. Aj ja ako zákazník mám pravdu.
No takýmto spôsobom sa vieme dohodnúť.

Včera som zas, zas (za posledné mesiace snáď stýkrát) strávila hodných pár hodín v čakárni u lekára. ZA tri hodiny sa zomelie hocičo... Od nesmelej otázky, ako dlho kto čaká až...
Ako áno, ako nie, ktosi vytiahol otázku, ako chodia mladé dievčatá oblečené... ehm, skôr vyzlečené. Ako nemajú hanby a po troch hodinách "chodenia" šup do postele, o pár dní či týždňov s iným... S tým súhlasím. Nie som príliš prudérna, ale zdá sa mi to prehnané.
V istej chvíli prišla staršia pani, vyzerala veľmi milo (okrem obrovského vykosenca, čo sa predbehol, vyzerali milo všetci) a postupne sa pridávala k rozhovoru. Keďže sa veľmi hnevám, nič ki tomu nepridám, len budem citovať. Podotýkam, že tieto slová boli vypovedané postupne možno počas dvoch hodín:

- Áno, dnes sú tí mladí takí zdivení... môj vnuk... viete, on sa angažuje v takých kresťanských aktivitách a je to skutočne slušne vychovaný chlapec... on sa v ich vysokoškolskom krúžku ani nemá s kým kamarátiť... oni urobia skúšku a idú sa OŽRAŤ... nie posedieť si, ožrať sa. A on také nerobí, tak tam nemá kamaráta.
(odpoveď ktorejsi z dám: Áno, a je veľmi ťažké si to udržať medzi takými ľuďmi)

- viete, aj my sme žili v chudobe, otca som ani nepoznala, tak skoro zomrel, ale nebolo vdovské, ani sirotské, sami sme sa museli postarať. Ale verili sme v Boha, tak sme to zvládli...

- dnešný svet vyzerá tak, ako je, lebo ľudia stratili Boha, veď už aj rodičia týchto detí žili v ateizme, náboženstvo bolo potierané, tak ako majú oni teraz vychovávať deti vo viere?

- A tie časopisy, ten bulvár... hrozné. Samé štetky, šľapky (chamtivo sa natiahla po Plus 7 dní na okne a začala listovať). Ja si to nekupujem (Ani ja, ani ja, ozvalo sa zo všetkých kútov). Aj táto... (zhodou okolností známa slovenská modelka, o ktorej neviem o nič viac, ako že má dlhé roky za muža futbalistu čiernej pleti). Pozrite, černocha má za muža. Fuj... Šľapka je to, čistá šľapka... Ani neviem, ako sa volá, odpovedala na otázku panej sediacej vedľa.

Môj komentár... Už som počula o všelijakých zhovädilostiach veriacich ľudí a ich organizácií. Celý Starý zákon je plný toho, že je akýsi národ nadradený a vyvolený, a nie, že nie. No ak si správne pamätám, v Novom dostali šancu priblížiť sa k Bohu aj ostatné národy a sú si akosi rovné. Jednoznačne dokonca ani v katolíckom kazechizme nie je nič o menejcennosti čiernej rasy. O tom, že by bolo proti Bohu sa vydať za černocha. Akým právom táto kraksňa (ináč ju neviem nazvať) dve hodiny hrkúta o tom, aká je ona kresťanka, čistá a svätá, možno chcela dať akési svedectvo o svojej viere, a potom povie takúto vetu, ktorá je jednoznačne z viacerých hľadísk ťažkým hriechom? Ak je hriechom smilstvo, je na rovnakej úrovni krivé svedectvo, ktoré práve vyriekla. Nemá totiž žiadne právo si ani pomyslieť, že manželský zväzok s človekom čiernej pleti je hriešny, ani že dotyčná je ľahšej nátury. Nemá právo sa takto verejne vyjadrovať. Tak veľmi ma nahnevela, že som sjej nebola schopná oponovať. Pani vedľa mňa povedala, že sa ide vycikať, lebo sa tak rozčúlila.

A čo, ak by mne namerali vysoký tlak???

Tak konečne. Dlho som čakala na túto príležitosť. Mať anjela.
Toto je jedna z dobrých možností, no myslím čosi iné.
MAŤ anjela!
Svojho vlastného.
Včera som išla okolo predajne Spolku svätého Vojtecha a videla som cedulku:
Akcia:
30% na vianočný tovar
20% na všetkých anjelov
10% rúcha, kalichy...

Neporadí niekto? Anjela som ešte nemala. Po akom siahnuť?

Mala som kolegu, ktorý vo chvíli, keď chcel apelovať na niečí zdravý rozum, opýtal sa: "Máte občianku?"
Často myslím na tieto slová, keď pozorujem správanie ľudí okolo seba a nestačím sa čudovať. A trochu som túto otázku parafrázovala:

Mali ste mamu?

V žiadnom prípade nepopieram, ani neznižujem úlohu otca vo výchove detí, no myslím, že niektoré jednoduché životné pravdy by mala malému človeku povedať mama. Všetci kvalitní ľudia, ktorých poznám, mali výbornú mamu.

Mama by mala človeku povedať:

Že nie je na svete sám, že sa má pozerať, kto ide, či ponáhľa sa okolo, prípadne uhnúť.
Že po použití WC má príslušné veci v prípade potreby upratať, robí to v prírode každé zvieratko. Hlavne tie dievčenské veci ...
Že všetky ľudské bytosti aj zvieratá sú živé, cítia bolesť, majú právo, rovnako, ako JA, niečo chcieť, a niečo nie, rozhodovať sa o svojom osude. Každý, kto sa chce sám rozhodovať, musí ctiť rozhodnutia iných.
Že sa NEJAK nakladá so špinavou bielizňou, v nejakých intervaloch sa mení za čistú a je to normálne.
Že sa nepije z fľaše, z ktorej pijú iní, ak existuje iná možnosť a neje sa z hrnca, v ktorom sa jedlo varí.
Že dáma podáva ruku a do dverí vchádza prvá (ak chce) a gentleman prvý zdraví.
Že mladý človek môže v autobuse stáť.
Že ak niekto dvakrát za sebou neodpovie na otázku, odpovedať nechce.
Že nie je hanbou a prejavom slabosti pomôcť slabším.
Že existujú slová "dobrý deň", "ďakujem", "prosím", že existuje úcta. Pokora...
A... a ...

A prečo to píšem?

Robia toto všetko ľudia vo vašom okolí?

Môjho milovaného Pika vraj prezývali "ten, ktorého každá nechá".
V jednej vypätej chíli pred necelým rokom sa mi pozrel do očí a povedal: "Ty si tá, čo ma už konečne nenechá, že?"
"Nie, nenechám."
Keď tak rozmýšľam nad svojím životom, zisťujem, že mňa vlastne nenechal skoro nikto.
Na to, že ma už muž nechce, som musela pracne a bolestne prichádzať sama. Niekedy celé roky.

No... on to vlastne bombový útok nebol, ale mohol byť. Keby... Stačí tak málo. Žijeme vo svete, ktorý nie je ani trochu bezpečný a naozajstné samovražedné útoky sú na dennom poriadku. A Slovensko pre takýchto ľudí nie je nezaujímavou krajinou už len preto, že sme členmi NATO, v mnohých krajinách pracujú slovenské jednotky, a v niektorých prípadoch naozaj stoja proti vyznavačom Islamu.
No dobre, nebudem to dramatizovať. Naša skúsenosť je síce týždeň stará, ale ohromilo ma to natoľko, že musím, aj keď dodatočne, napísať.
Boli sme s kamarátkou na káve v známom bratislavskom obchodnom centre. Vo chvíli, keď Pikovi končila pracovná doba, som mu zavolala, nech príde za nami a pôjdeme spolu domov. Dopili sme, dorozprávali, a keďže sme toho hluku a cigaretového dymu mali plné zuby, vybrali sme sa smer parkovisko. Keď tu...
"Prosíme všetkých návštevníkov, aby z technických príčin opustili nákupné centrum."
"Bomba," hovorím Pikovi, ktorý si nič nevšimol. Rozprával s kamarátkou ďalej.
"Bomba!" zdôraznila som mu.
"Čo bomba?"
"Poďme rýchlo preč. Majú hlásenú bombu a potoms a odtiaľto nedostaneme."
V tej chvíli sme boli asi 20 metrov od výťahu na parkovisko. Chvíľu sme sa zdržali čakaním na výťah, hoci som navrhovala ísť peši, našli sme auto a okamžite vyrazili.
No, nebudem to naťahovať. Na parkovisku sme strávili asi hodinu, kým sme sa dostali von. Nechytačka. Každý sa tlačil pred rad áut, nikto nikoho nechcel pustiť. Prečo aj?
Medzitým hlásili, že evakuovali detský kútik a asi stokrát, že máme opustiť nákupné centrum. Väčšina ľudí ešte pokojne dopíjala kávu a vyberala svetríky vo výpredaji.
Po asi hoduine sme sa dostali na cestu. tí rozumnejší rozdelili rodiny a niekto s deťmi čakal vonku, čo keby... či aby sa neudusili na parkovisku výparmi.
Prvých policajtov sme stretli asi päť minút po opustení centra. Nikto neriadil evakuáciu, nikto sa nestaral. A ja stále rozmýšľam, čo keby...

Toto slovo použil viackrát za sebou kamarát pri našom dlhom rozhovore.
Prvýkrát, keď mi hovoril o penzióne kdesi na Liptove, ktorý vlastní jeho kamarát so ženou: "Je tam tak teplúčko."
A ja som sa celkom začudovala, prečo by malo byť na Liptove teplúčko. Snáď keď ide človek na lyžovačku, alebo sa v lete ochladiť, vydrží aj kúsok zimy. Teplúčko sa snáď očakáva na Kanároch, Turecku, či v Chorvátsku a práve tam by ma hlavne v lete nikto nedostal.
No potom toto slovo použil viackrát a mne dochádzalo.
Pri slovách "Máme síce doma krb, ale teplo tam nie je..." mi stuhla krv v žilách.
A ja si uvedomujem, že napriek všetkému, čo bolo pre mňa za posledný rok ťažké a veľmi ťažké, vo svojom živote teplo mám a som za to životu i svojim blízkym veľmi vďačná.

Keď sa ma piko pred pár dňami opýtal, či už som dostala pozdravy od svojich kamarátov, dívala som sa naňho nechápavo. Že čo si to o mojich kamarátoch myslí. Vianočné pozdravy!!! Pche!
Na druhý deň TO začalo. Božemôj... Dokonca aj vyznávači a uznávači vianoc, oproti ktorým som ja naozaj vzorná katolíčka si DOVOLILI mi poslať prianie k vianociam.
Takže... musím.
Podotýkam, že ak bol Ježiš Kristus synom Boha, tak som do krvi presvedčená, že ma absolátne na háku, či niekto slávi domnelé výročie jeho narodenia, alebo nie. Myslím, že ho skôr zaujíma, ako sa správame, a to hlavne k slabším, bezmocným, chorým, starým. Preto pri všetkej úcte k vyššej moci, v ktorú verím, vianoce ako duchovný sviatok neuznávam.
A ak vás zaujíma, komu prajem stále všetko dobré, tak potom:
Mame, Eve, Pikovi a naším deťom, Dankovi, Romanovi, Márii, Zitke, Zuzke, Ľudke, Ingrid, Danymu, Miriam, Mirkovi a spol., Peťke, Lucke, Jarke, Vierke, môjmu doktorovi Peťovi, Malejkit a Zorovi, a niektorým milým ľuďom, ktorých som stretla v obchodnom živote a ktorí mi pomohli, alebo aspoň boli milí.
Musím, žiaľ, konštatovať, že zoznam ľudí, ktorým prajem poriadny pád na zadok na ľade, čo sa vonku miestami tvorí, je oveľa viac. A nebudem ich menovať.
Takže, vy, ktorí ste z vianoc namäkko, užite si to.

Toto nebude NORMÁLNY vianočný článok o tom, ako ma dojímajú rozžiarené detské očká a koledy vnucované nám v každom obchodnom dome aj počas nákupu rohlíkov, oleja do šicieho stroja, či Allways ultra. Všetci viete, že celý tento blog nie je normálny a samozrejme, že to viem o celom svojom živote.
Chcem napísať o tom, ako nesmierne ma jedujú všadeprítomní vyberači peňazí, ktorí (nemajú to z vlastnej hlavy, ktosi ich dobre zorganizoval) vám pomaly znemožňujú prejsť mestom bez toho, aby ste mali stokrát pod nosom akúsi kasičku s dojímavým zdôvodnením, prečo by ste mali vytiahnuť peňaženku a prispieť. Úprimne, hnusí sa mi, keď niekto odo mňa niečo pýta a najmä peniaze (s výnimkou dobrých priateľov, či rodiny). Je mi nepríjemné, ak to robí tak, že vlastne nemám úniku a na každom kroku sa musím cítiť trápne, že vlastne kvôli mne kdesi zomrelo dieťa, alebo ak čírou náhodou žije, plače, lebo som mu JA nekúpila hračku na vianoce. Trochu lepšie sa mi táto situácia znáša s vedomím, že tých kasičiek je toľko, že ak by som aj prispela raz, dva, trikrát, aj taksa budem ešte veľakrát musieť cítiť ako vinník všetkého utrpenia sveta, ktorému som nepomohla zabrániť.
Takže definitívne:
Som ochotná do en percent môjho mesačného príjmu niekomu prispievať, čiže sa deliť s tým, čo mám, napriek tomu, že už živím dve deti, na ktoré odmieta prispievať tento štát, aj ich mama. Napíšte mi, kto na čo a koľko potrebujete a priložte číslo účtu. Ja si vyberiem jedného z vás, a pod ŽIADNOU maskou ma už neobťažujte s kasičkami, lebo sa nepoznám.

Kto ma poznáte, viete, že nie som mama. Spolu s mojím mužom vychovávam dve dcéry a denne narážam na kopec otázok. Nechválim sa, že s nimi viem jednať a viem, ako ich pripraviť na život. No odkedy mi kamarátka povedala, že je možno pre nich dobre, že nie som ich vlastná mama, rozmýšľam:
Situácia 1: V lietadle pred odletom
Letuška nám dáva školenie, čo robiť v prípade núdze. Niektorí majú udivený a zhrozený výraz v očiach, keď počujú, čo všetko by sa mohlo stať, väčšina drieme. Ja som záujmom počúvam a pripájam sa k tým, čo sa modlia, aby sme nič z toho nepotrebovali. Masku, záchrannú vestu, kĺzačku na núdzové vystupovanie. Zrazu ma zaujme veta: "Rodičia nasadzujú masku NAJPRV SEBE, potom deťom". To ma zarazí a trolinku zmení môj život navždy. Na prvý pohľad aký egoizmus! Budem môcť dýchať o dvadsať sekúnd skôr, ako moje dieťa??? V duchu si predstavím tisíce rodičov, čo v snahe zachrániť život najprv deťom rvú na ich tváričky masky a pritom strácajú vedomie. Možno nakoniec nezachránia nikoho...
Situácia 2: Z detstva mojej známej, okolo roku 1940
Za stolom sedí otec a je chlieb s klobásou. Chudoba, hlad... Zíra naňho šesť detských očí. Naprázdno prehĺtajú. Matka to nevydrží a povie: "Veď im nemôžeš kúsok dať?", a otec nato "Keď sa nenajem ja, zdochnú aj ony." Ó, aké kruté. Naozaj? Nemal v niečom pravdu? On v prvom rade potreboval silu, aby na druhý a ďalší deň doniesol aspoň trochu peňazí na ďalšie týždne...
Prečo to píšem? V našej rodine, ako v mnohých iných, sa od detí skoro nič nežiada. Prídu zo školy, urobia úlohy a pozerajú televízor. Nuda. Ani ich nenapadne sa opýtať, či niečo netreba. Ak by bola v strede chodby kaluž vody, budú ju prekračovať. Ale áno, počuli o existencii handry, ale...
Včera som mala s Pikom zas dlhý rozhovor. Chcem, aby prispeli svojou troškou do chodu domácnosti. Aby sa naučili, že život a dospelosť nie sú len práva, ale aj povinnosti. Aby z nich raz neboli mamy, ktoré budú sedieť s kamarátkou na káve, zakiaľ bude s ich deťmi v parku dedo.
Budeme egoistickí rodičia. Trolinku.

Vrátila som sa. Som tu.
Bola som v Údolí smutných očí. Vlastne aj Prázdnych očí. Bez života, bez prítomnosti, bez výrazu. Ale viac ich bolo tých smutných. Každého veku. Dievča s tváričkou víly, cez ktorú namôjdušu prenikal mesačný svit, múdre ženy s tvárami lemovanými vráskami a šedinami a babičky, ktoré upínali zrak k nebu, lebo tak ich to učili. Nech si ma ten Pánboh už k sebe vezme.
Snažila som sa z nich vyčítať ich príbeh. Chvíľami som mala pocit, že ho držím za nohu, no väčšinou mi vykĺzol z ruky ako čosi, čo pri miernom stisnutí vyletelo z mojich dlaní. Tie príbehy neboli moje, neboli pre mňa. Ale boli nekonečne smutné. Verte mi, že ten smútok neviem s ničím porovnať.
Môj bol len jeden. Boľavý, aktuálny, s koreňmi v dávnej minulosti, ako to tak býva...
A ten si musím dožiť do konca.

Musím sa priznať, že mám dosť, priam po krk, správ o rodine Mullerových, s ktorou nech sa snažím, ako snažím, necítim súcit, lebo trápenie posledných mesiacov sebe, svojej rodine aj študovaným lekárom do značnej miery zapríčinila sama. Prepáčte, nechcem diskutovať o tom, či za to mama môže, alebo nie.
Proste mi jej a jej manžela NIE JE ľúto. Trápia sa totiž v dôsledku svojho rozhodnutia DOSPELÝCH ĽUDÍ.
Ľúto mi je detí, ich detí i tých, na úkor ktorých sa liečili tieto beznádejné prípady. Nedávno som bola na charitatívnom koncerte, kde sme sa všetci skladali na akýsi prístroj za nejaké dva milióny. A tu sa prešustrovalo oveľa viac a nikto na svete ma nepresvedčí o opaku. Som krutá? Možno. Viem, že nie je možné nariadiť interrupciu matke, ktorá nosí beznádejne choré dieťa. Ale...
Psa, ubitého palicou pred objektívom mobilu, či inej kamery, mi ľúto je. Bol objektom krutosti nejakého grázla. Nijak sa o svoj osud nepričinil. Ale...
Pointa???
Národ plače, spisuje petície, delí sa na polovice, sympatizanti, kontra odporcovia. Ktosi chce psa pomstiť. Možno potečie ďalšia krv.
A ja sa pýtam, čím sú títo menovaní viac, ako tisíce týraných a chorých ľudí a zvierat, o ktoré sa nikto nestará? Tým, že tam akási TV stanica zaňuchala peniaze?
A vám sa to ešte chce pozerať? Mne nie.

Ten deň bol zas jedným z tých, kedy som dostala pocítiť, že VŠETKO robím zle, NIČ ma nezaujíma, proste som akosi omylom... tam, kde som.
Nie doma, myslím to ostatné, a o tom nechcem písať. Je to totiž úplne zbytočné.
Naša Fifi mala oslavu narodenín a pri tej príležitosti som piekla tortu. U nás sa sladké koláče míňajú veľmi pomaly napriek tomu, že sme ju načali so všetkými babkami a jedným dedkom. Aj tak ostalo veľa.
Už dlho som naňho myslela. Na deduška z ôsmeho. Chodieval s palicou, veľmi sa mu triasli ruky a vždy mi trhalo srdce, keď som ho videla niesť tašky z obchodu. Párkrát sme sa spolu viezli výťahom a vždy mi veľmi dôrazne prial všetko dobré pri rozlúčke. A ja som si stotisícikrát povedala: Keby tak žil ON...
Odvalila som teda kus tej torty a oznámila Pikovi, že idem na ôsme za dedkom. Hneď sa hrabal so mnou a Malakit s nami. Deň predtým im totiž dal fantastické kuracie kosti.
Samozrejme sme najprv zbuntošili od telky susedov (a Malakit im prelustrovala byt), nevedeli sme, ako sa dedko volá. Medzitým sme riešili otázku, či dedko môže jesť tortu. Potom otvoril.
- Doniesli sme vám kúsok torty...
- A kto mal narodeniny?
- Dcéra.
- No, ja mám síce cukrovku, ale ďakujem pekne. Poďte ďalej.
(No, pekne...)
Nalial (vlastne ponúkol, nalievala som ja, lebo sa mu triasli ruky tak, že fľašu sotva udržal) nám akúsi slivku (my ako alkoholici - amatéri sme sa skoro zložili).
- Ja si dávam len do kavy, ale s hosťami si dám...
Za krátku polhodinku nám stihol porozprávať asi štyridsať rokov života. O nemeckom zajatí, ako jedli trávu, a aj tak riskovali zastrelenie, že si opatrili jedlo... O dvoch dcérach, ktoré sa oňho vzorne starajú.
O našej torte sa vyjadril, že sladké síce nemôže, ale je to dar, a ten sa nevyhadzuje, takže ju pomaly zje.
Keď sme odchádzali, mali sme červené oči všetci. Neodolala som a vrátila som sa od dverí, aby som ho objala. Obaja s Pikom strašne postrádame našich tatov.
A znovu som získala pocit, že som sa nenarodila omylom.

Na tomto blogu nemienim politizovať. Skôr naopak.
Viac, ako politika ma zaujímajú iné veci a o tých chcem písať. Ale k jednému problému sa vyjadriť musím, lebo mi jednak vyvalí bok a možno podporím zdanie, že väčšine Slovákov je to jedno. Takže:

Nech zákon hovorí, čo chce, pre mňa Andrej Hlinka je a bude nechutný lotor.


Ďakujem, že ma (zatiaľ) za to nezavriete.

V mojej obľúbenej knihe o protinožcoch je veľa tak nádherných myšlienok, že som pri jej čítaní znova a znova fascinovaná, či dokonca šokovaná ich jednoduchosťou, čistotou a silou.
Jedna z nich je, že ozajstný dar je len ten, ktorý obdarovaného k ničomu nezaväzuje. S ktorým obdarovaný môže urobiť, čo chce. Ešte raz: ČO CHCE.

Hm... Hovorí vám to niečo?

Opýtal sa vás niekto týždeň po vašich narodeninách, či nosíte tú retiazku, alebo kedy si oblečiete tie nové tangáče?
Dostali ste mobil od človeka, ktorý vás potrebuje mať stále po ruke?
Prsteň od priateľa, s ktorým ste sa práve chceli rozísť?
Oblek od partnerky, ktorá vás už mesiac prehovára, aby ste spolu išli na ten firemný ples...
Alebo ste dokonca darom dostali poukaz na dovolenku, kam v skutočnosti chce ísť niekto iný z rodiny?
Stalo sa vám niekedy, že darca po roku márne hľadal "svoju" ohavnosť vo vašej vitrínke, či knižnici?

Podľa inej múdrej knihy je možné cez dary veľmi dobre človeka, či ľudí manipulovať. Niečo dostanete, vôbec sa vám to do života nehodí a nepáči, no ste istým spôsobom viazaní tú vec mať... Je akosi blbé vyhodiť novú fontánku, či obrovskú benátsku vázu. Keďže sa dosť často kamarátia ľudia s podobným vkusom, nemáte koho tou vecou potešiť (a je to spoločensky neúnosné, hoci... vec je vaša, a ak má byť ozajstným darom, máte právo ho aj ďalej darovať, nie?), teda dostanete do života niečo, očo vám ho len komplikuje.
Iný aspekt je, keď v tom lepšom prípade dostanete hotovosť a darca chce vedieť, na čo bola použitá. Potrebujete sto vecí, no ani jedna nie je vhodná, ako dar. Chodíte po obchodoch, všetko prezeráte kritickým pohľadom darcu a kúpite osem zbytočných vecí, kým o jednej s čistým svedomím prehlásite, že je to ten správny dar.
A v duši vám ostane možno horšia pachuť, ako keby ste dostali tú prekliatu pozlátenú porcelánovú súpravu.
Stalo sa nám to pri príležitosti našej svadby.

Jedna z vecí, nad ktorou veľmi často rozmýšľam, je, čo by som robila, keby som nerobila to, čo robím.

Nemám teraz na mysli nič iné, ako zamestnanie. Verte mi, moja fantázia lieta kade-tade a dovoľujem si rozmýšľať nad najabsurdnejšími činnosťami. Jediná podmienka: Byť aspoň trochu užitočná a netrápiť sa pritom. Takže absolútne vypadávajú profesie, ako lekárka, kynologička, či katolícky kňaz.

Keď som chodila na vysokú školu, počula som o človeku, ktorý večer pred skúškou povedal, že ak ju neurobí, pôjde s cirkusom, ktorý v tom meste práve hosťoval. Všetci sa na ňom dobre bavili a dopredu zapíjali ďalší krôčik k inžinierstvu.
Až pokiaľ si nezbalil veci a neodhlásil sa z internátu.
FAKT odišiel s cirkusom. A ja dodnes rozmýšľam, či som vtedy neurobila veľkú chybu, že som urobila.

Pointou väčšiny amerických filmov o láske je, že nejaká zaujímavá, šmrncovná baba (zaujímavý šmrncovný chlap), dlho zasnúbený s nejakým nepochopiteľne nudným partnerom, na svadbu s ktorým/ktorou sa teší celá rodina, zrazu vášnivo zamiluje do osoby vo filme stvárnenej neporovnateľne známejšou hereckou hiezdou a je z toho poprask.
Trapasy, prúsery, urazené tety a mamičky.
Priznám sa, s napätím som čakala... kto oveľa zaujímavejší, ako Peťo, sa objaví a kedy.
Nič.
Baby, fakt, mám toho naj... chlapa, akého si viem predstaviť.
Tak som sa zaňho vydala. Fakt.