Ahoj, Rudo...
zaujíma ťa, ako sa robia deti? Že nie? Že ste to už s chalanmi prebrali a dokonca tajne pozreli vo filmoch? Už vieš, kde máš tú vec, ktorou na to pôjdeš, keď príde ten čas?
Tak ti k tomu poviem, niečo viac, niečo, čo ti žiaden spolužiak nepovie. Čo by ti mala povedať tvoja mama a je na škodu vás oboch, že to neurobila. Poviem ti, čo sa deje po tom, čo tak najviac zaujíma teba.
Už po pár dňoch začne byť žene zle. Väčšinou nie z pohľadu na manžela, dokonca ani na smetisko pod oknami, ale z hormonálneho chaosu, ktorý nastáva v jej tele. Zrezu je všetko ináč a žena má dosť čo robiť, aby sa s tým vyrovnala. Často ráno vracia, ak ochorie, nesmie brať skoro žiadne lieky. V istom momente približne po spomínaných troch mesiacoch vracanie ustúpi a začne sa cítiť fajn. Na chvíľu. Potom jej drobec tlačí na vnútorné orgány stále väčšou silou v závislosti na tom, ako pomaly rastie. Jedného dňa začne kopať. Tehotenstvo je na nej už poriadne vidno a aj žiak siedmej triedy je schopný ho rozoznať. Žena sa musí vyhýbať otrasom a pádom (napríklad v prostriedkoch MHD), chorobám, dokonca niektorým druhom jedál.
Bábätko rastie a pre ženu je zo dňa na deň ťažšie každé nedýchnutie, opúchajú jej nohy a má čo robiť, aby sa dočkala dňa, kedy ten celý kolotoč vlastne len začne. Na niekoľko rokov natvrdo.
Takže, milý Rudolf... Si dosť chytrý, aby si rozumel slovám, čo recituje krasavec z Kontrafaktu, si už dosť veľký na to, aby si rozoznal ženu v deviatom mesiaci od ženy s nadváhou. Tak snáď nabudúce zvládneš vyskočiť ako Jánošík, keď ťa bude taká žena v autobuse štekliť bruškom po líci a nebudeš čakať, kým ju pustí sadnúť o tridsať rokov staršia pani.
(PS: Rudolfa by som najradšej vyhodila z okna spomínaného autobusu, ale možno za to nemôže, že mu niektoré veci nikto nepovedal...)
