![](https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEigtLReZKE9U6cM8Ji9ozNo4ibJ9DuwdM9XFjsRHgBs8eszYXC2k8jnwreNwEuQqaMPTpqiNEM1-7WMfOzFsUKRgIpiFqD9TvlSGuLAlF57JfLERBr89mT3eGom90lzbT3JQP8Bdg/s320/images%5B9%5D.jpg)
Trstina je čosi veľmi krehké. Stačí trolinku ohnúť a zlomí sa.
Nie ako spústa iných materiálov, ktoré môžete krútiť, ohýbať a vystierať znova a znova a svoju veľkosť a tvar nezmenia. No trstina, steblo trávy, je vec veľmi krehká. Ľahko ju zlomiť.
Ako dôveru.
Vraj väčšina ľudí len pomaly začína dôverovať ľuďom, s ktorými sa zoznámi. Krôčik po krôčiku. Ja naopak, z nejakého dôvodu považujem ľudí akosi automaticky za slušných, no ak ma presvedčia o opaku... Beda! No sú prípady, kedy človek musí veľa prekusnúť, často si kusnúť do jazyka... Ak chce žiť v rodine, so svojimi najbližšími. Musí vydržať všeličo.
No teraz mám pocit, že sa čosi zlomilo. Zlomilo. Zlomilo.
A neviem, či to niekedy sama v sebe zlepím.