Podľa Biblie vraj Boh nalomenú trstinu nedolomí, a počíta sa mu to ako prejav nekonečnej trpezlivosti a lásky. Často som nad týmito slovami rozmýšľala.Trstina je čosi veľmi krehké. Stačí trolinku ohnúť a zlomí sa.
Nie ako spústa iných materiálov, ktoré môžete krútiť, ohýbať a vystierať znova a znova a svoju veľkosť a tvar nezmenia. No trstina, steblo trávy, je vec veľmi krehká. Ľahko ju zlomiť.
Ako dôveru.
Vraj väčšina ľudí len pomaly začína dôverovať ľuďom, s ktorými sa zoznámi. Krôčik po krôčiku. Ja naopak, z nejakého dôvodu považujem ľudí akosi automaticky za slušných, no ak ma presvedčia o opaku... Beda! No sú prípady, kedy človek musí veľa prekusnúť, často si kusnúť do jazyka... Ak chce žiť v rodine, so svojimi najbližšími. Musí vydržať všeličo.
No teraz mám pocit, že sa čosi zlomilo. Zlomilo. Zlomilo.
A neviem, či to niekedy sama v sebe zlepím.
