Často rozmýšľam o plynutí času. Veľmi často.
Čo je teraz, čo včera a čo o rok.
Prečo mi niektoré udalosti z rokov dávno minulých utkveli v pamäti navždy a prečo neviem o tom, čo bolo včera.
Čo robí silné momenty silnými.
Čo urýchľuje a čo zdržuje beh času, hoci vedci neúprosne tvrdia, že beží konštantnou rýchlosťou.
Vari naozaj?
Minúty v náručí milovaného človeka bežia rovnako rýchlo, ako tie pred koncom pracovnej doby?
Polhodinka v teplom bublinkovom kúpeli je tá istá, ako polhodinka pri trhaní zubov?
Týždeň chrípky a týždeň dovolenky?
Často posúvam ručičky hodiniek a stránky kalendára, lebo už chcem... to ČOSI, čo má prísť. Dodnes sa veľmi dobre pamätám, aké dlhé boli tri týždne pred prvou stužkovou, a to som mala prosímpekne sladkých šestnásť a je tomu... no, veľmi veľa rokov.
A tak je to stále. Niektoré chvíle by človek rád natiahol, iné podľa možnosti preskočil. A pritom si hovorím, že KAŽDÁ má význam a každá si zaslúži plnú pozornosť. Márne.
Zas strihám z metra posledné centimetre. A hovorím si...
Bodaj by všetky tie ďalšie dni boli aspoň rovnako krásne.
che che tak a v podstate uz dostrihane. Lebo zajtra uz nestrihas. Tak ver ze ti to vsetko z srdca zelame.
PS Uz sa tesim na tie zakusky. Od dnes nejem.