Andy Čvirová

Podpíšete sa?

2009-05-30T12:50:00.003+02:00

Sú veci, ktoré ma dokážu skutočne vytočiť. Medzi ne patrí prítomnosť, či skôr všadeprítomnosť mládežníkov s kasičkami slúžiacimi na finančnú podporu všetkého možného.
Kasičky sú OK. Nie je OK citové vydieranie a znemožňovanie ľuďom prejsť okolo bez toho, aby mali výčitky, že práve kvôli ich tvrdosti nejaké dieťa hynie. Preto do kasičiek neprispievam ZÁSADNE. Aby som nemusela riešiť problém, prečo tým áno, a iným nie. Ak niečo chcete, dajte číslo účtu, nemám s tým problém.
Včera sme s Pikom sedeli v Poluse a čosi málo jedli. Zrazu pristúpil počerný, pekne upravený mladík s akýmsi papierom (vyzeral ako normálny anketový hárok) a anglicky sa opýtal ľudí vedľa, či sa podpíšu pre postihnuté deti. Naši susedia ich poslali preč. Po chvíli prišiel k nám, a ja som sa ho po slovensky opýtala, o čo ide. Stále omieľal, že postihnuté deti... podpísať... Po anglicky. Začala som teda písať... meno, mesto... PSČ... Suma...
- Čo to má znamenať?
- No, koľko prispejete... (po anglicky)
- No, tak toto nie...
Preškrtla som svoje meno, ako už ktosi predo mnou a mladík začal po anglicky vulgárne nadávať...
Trochu nám to pokazilo náladu. Celá tá scénka. Veď chcel podpis, myslela som, že je to čosi proti porušovani ich práv...

Pointa?

Večer sme s ním a jeho mamou, ešte počernejšou a nápadne pripomínajúcou vreckárky spred Tesca cestovali v električke. Bavili sa po slovensko-cigánsky a akosi sa mi nedarí veriť, že hárok aj s peniazmi medzitým poctivo odovzdal tam, kde mal. Nejakej nadácii.

Zemiaky... a čo ďalej?

2009-05-24T20:26:00.002+02:00

Áno, bola som to ja, kto nedávno napísal pod nepríjemným vplyvom skutočnej udalosti tento stĺpček. A viem, že sa to iste mnohých pokladníčok dotklo a tiež viem, že ich práca nie je ľahká. No nerobím ju a ony nerobia tú moju.
Prečo to píšem?
Neviem, či si stĺpček prečítali aj ich vedúci, ale hneď v tom týždni sa mi stalo čosi iné. Znova pás pri pokladni (v inej predajni), v sieťke pre zmenu nie zemiaky, ale cibuľa. Bez vrecka.
"Pani, tú cibuľu si dajte, prosím, do vrecka," a jedno mi hneď podávala.
Svitlo mi. Vlastne mala pravdu. Aj ja ako zákazník mám pravdu.
No takýmto spôsobom sa vieme dohodnúť.

Odpočuté, zhnusená...

2009-03-12T08:01:00.003+01:00

Včera som zas, zas (za posledné mesiace snáď stýkrát) strávila hodných pár hodín v čakárni u lekára. ZA tri hodiny sa zomelie hocičo... Od nesmelej otázky, ako dlho kto čaká až...
Ako áno, ako nie, ktosi vytiahol otázku, ako chodia mladé dievčatá oblečené... ehm, skôr vyzlečené. Ako nemajú hanby a po troch hodinách "chodenia" šup do postele, o pár dní či týždňov s iným... S tým súhlasím. Nie som príliš prudérna, ale zdá sa mi to prehnané.
V istej chvíli prišla staršia pani, vyzerala veľmi milo (okrem obrovského vykosenca, čo sa predbehol, vyzerali milo všetci) a postupne sa pridávala k rozhovoru. Keďže sa veľmi hnevám, nič ki tomu nepridám, len budem citovať. Podotýkam, že tieto slová boli vypovedané postupne možno počas dvoch hodín:

- Áno, dnes sú tí mladí takí zdivení... môj vnuk... viete, on sa angažuje v takých kresťanských aktivitách a je to skutočne slušne vychovaný chlapec... on sa v ich vysokoškolskom krúžku ani nemá s kým kamarátiť... oni urobia skúšku a idú sa OŽRAŤ... nie posedieť si, ožrať sa. A on také nerobí, tak tam nemá kamaráta.
(odpoveď ktorejsi z dám: Áno, a je veľmi ťažké si to udržať medzi takými ľuďmi)

- viete, aj my sme žili v chudobe, otca som ani nepoznala, tak skoro zomrel, ale nebolo vdovské, ani sirotské, sami sme sa museli postarať. Ale verili sme v Boha, tak sme to zvládli...

- dnešný svet vyzerá tak, ako je, lebo ľudia stratili Boha, veď už aj rodičia týchto detí žili v ateizme, náboženstvo bolo potierané, tak ako majú oni teraz vychovávať deti vo viere?

- A tie časopisy, ten bulvár... hrozné. Samé štetky, šľapky (chamtivo sa natiahla po Plus 7 dní na okne a začala listovať). Ja si to nekupujem (Ani ja, ani ja, ozvalo sa zo všetkých kútov). Aj táto... (zhodou okolností známa slovenská modelka, o ktorej neviem o nič viac, ako že má dlhé roky za muža futbalistu čiernej pleti). Pozrite, černocha má za muža. Fuj... Šľapka je to, čistá šľapka... Ani neviem, ako sa volá, odpovedala na otázku panej sediacej vedľa.

Môj komentár... Už som počula o všelijakých zhovädilostiach veriacich ľudí a ich organizácií. Celý Starý zákon je plný toho, že je akýsi národ nadradený a vyvolený, a nie, že nie. No ak si správne pamätám, v Novom dostali šancu priblížiť sa k Bohu aj ostatné národy a sú si akosi rovné. Jednoznačne dokonca ani v katolíckom kazechizme nie je nič o menejcennosti čiernej rasy. O tom, že by bolo proti Bohu sa vydať za černocha. Akým právom táto kraksňa (ináč ju neviem nazvať) dve hodiny hrkúta o tom, aká je ona kresťanka, čistá a svätá, možno chcela dať akési svedectvo o svojej viere, a potom povie takúto vetu, ktorá je jednoznačne z viacerých hľadísk ťažkým hriechom? Ak je hriechom smilstvo, je na rovnakej úrovni krivé svedectvo, ktoré práve vyriekla. Nemá totiž žiadne právo si ani pomyslieť, že manželský zväzok s človekom čiernej pleti je hriešny, ani že dotyčná je ľahšej nátury. Nemá právo sa takto verejne vyjadrovať. Tak veľmi ma nahnevela, že som sjej nebola schopná oponovať. Pani vedľa mňa povedala, že sa ide vycikať, lebo sa tak rozčúlila.

A čo, ak by mne namerali vysoký tlak???

Teraz môže mať každý svojho anjela???

2009-01-27T12:20:00.003+01:00

Tak konečne. Dlho som čakala na túto príležitosť. Mať anjela.
Toto je jedna z dobrých možností, no myslím čosi iné.
MAŤ anjela!
Svojho vlastného.
Včera som išla okolo predajne Spolku svätého Vojtecha a videla som cedulku:
Akcia:
30% na vianočný tovar
20% na všetkých anjelov
10% rúcha, kalichy...

Neporadí niekto? Anjela som ešte nemala. Po akom siahnuť?

PF 2009

2008-12-31T19:28:00.003+01:00

Viete, dosť ma štve to obligátne posielanie prianíčok. Dosť ma hnevá, že ak neodpoviem, som za neslušnú.

NIE SOM neslušná.

Prajem všetkým to, k čomu smerujú, o čo sa snažia a ako svoj život usmerňujú. To nech sa všetkým stane. To, po čom túžia.

To, čo ich niekam posunie. Tento rok nebudem posielať SMSky nikomu. Užite si ho, ako viete.

A vy, kto máte miesto v mojom srdci... posielam vám pusu.

Virtálnu, samozrejme. (okrem Pika :P)

Máte na záchode studničku? Či ako?

2008-12-14T16:32:00.004+01:00

Určite tiež prepínate televízne kanály pred 20,00.
Rovnako, ako ja, hľadáte, či sa v televízii NAOZAJ nedá ani dnes nič pozerať. A určite poznáte ten fenomén postupného opakovanie tej istej reklamy na rôznych programoch. Okrem toho, že Zuza chodí s matikárom, (čo ma slušne povedané štve), sa dozviete celkom milým spôsobom, z úst buzerujúceho deduška, aké milé slovenské zvyky sprevádzali Vianoce v rokoch zabudnutých, v časoch, keď žiaden dom nemal kúpeľňu s kachličkami, no mali vlastnú studničku.

Minule som stretla... no, stretla... Ja by som ho nespoznala. Proste Pikov známy, ktorý viac poznal mňa, ako ja jeho. Oslovil ma a dali sme sa do reči. (Pamätáte na dedka z nášho domu? Často sa s ním vidíme, máme ho radi a on má rád nás. Obaja sme stratili otcov a mocmoc nám chýbajú.)
A zrazu mi ďalší starší pán rozprával o svojom trápení. Ako kvôli deťom, svojím i manželkiným, prišiel o byt, o majetok... a pred čerstvým nedávnom ho opustila aj druhá manželka. Vlastne nevie, kde bude budúci týždeň, či mesiac bývať. Stála som tam s ním oveľa dlhšie, ako som plánovala. Vlastne som sa dosť ponáhľala, no nemala som srdce ho prerušiť. Stále som myslela na to, kde bude na štedrý deň, to je totiž čas, kedy rany bolia oveľa viac a samota sa pchá pod kožu ako sviňa svinská. Dokonca aj ľudia, ako ja, ktorí z vianoc nemajú udalosť roka, sú vtedy smutní. Jednoducho preto, že vtedy nežijete svoj každodenný zhon, nemôžete zavolať, alebo navštíviť hociktorú kamarátku... Každý má byť doma, so svojou rodinou. A kto ju nemá...
Okamžite som udrela na Pika. Deti nám dali košom. Chcú ísť k babke a ja, čo som vždy trpela, že som v TEN deň nebola s tými, s ktorými som chcela byť, som sa prihovorila. Dáme si kapustnicu a choďte, kam vás srdce ťahá, ak by mala byť babka sama.
Piko... Čo, ak by sme... pozvali toho pána k nám?, trochu som sa bála, predsa len... tešili sme sa, že budeme chvíľu sami.
A viete, čo ten nádherný človek povedal?

"Jasné, veď na vianoce sa má aj tak prestierať o jedno miesto naviac."

Spustila sa vo mne lavína myšlienok. Áno, pamätám si na ten zvyk. Nespomína sa v reklamách, no ešte stále ho mnohí dodržiavajú. No koľkí z nás by boli ochotní návštevu, opusteného človeka, v taký slávnostný deň, plný trblietok, jedla a blahobytu, prijať?
Zlato moje ušaté, nekonečne ti ďakujem za tvoju lásku a za to, že život cítiš rovnako bláznivo a nevšedne, ako ja!

Pri pôrode sa žene stane niečo s mozgom?

2008-12-10T15:58:00.003+01:00

Nie, nechcem hovoriť o depresiách, hoci o nich niečo viem. Našťastie nie z vlastnej skúsenosti. Fascinuje ma čosi iné:

Stokrát som otvárala a držala dvere mame s kočíkom, pomáhala, či videla pomáhať do, či z autobusu. Pustila som sadnúť ženu s dieťaťom na rukách, či videla to urobiť iných. Krásne, nie? Všetci sa tešíme z malého človiečika...

Alebo je pravda iná?

Ja osobne som znechutená. Posledných n- krát, čo som uvoľnila miesto mame s dieťaťom na rukách, posadila dieťa a ona ostala stáť. Mimochodom, kedy ho chce začať učiť, že starším má miesto uvoľniť, keď toto vidím robiť mamy a babičky 10 ročných, či možno väčších deciek? Bez výnimky. Skoro bez výnimky mi žena, ktorej som podržala dvere, nepoďakovala, a v našom dome, čoby susedka, ani nepozdravila. Nadvihuje ma, keď vidím ženu s obrovským kočíkom, ako bohorovne počíta s tým, že jej ho niekto do električky vynesie(odkedy som sa porezala na jednom šmejdovom kočíku, odmietam s tým, že mám problémy s krížami, čo je pravda). Mňa ešte ako pionierku učili, že sa mám všade vystrojiť tak, aby som sa sama odniesla. Žena 3 mesiace až 15 rokov po pôrode nie. Tá počita s tým, že sa všetci okolo narodili preto, aby jej ajej vrhu pomáhali, a to dokonca radi...

A viete čo? najnovšie majú vodiči MHD príkaz, že s kočíkom musia pomáhať, hoci je to v rozpore s inou smernicou, ktorá hovorí, že svoje miesto nesmú opustiť.

Ja viem, že je náročné vynosiť a porodiť dieťa. Ale ako povedala moja Maruška, robí to v prírode každá samica, niektoré dokonca viackrát do roka. Takže to nie je dôvodim k nejakej zvláštnej úcte. K NORMÁLNEJ... ale nie väčšej.

Takže si myslím, že ak s úsmevom podržím žene s dieťaťom dvere, nemusí okolo mňa prejsť s výrazom, že ju obťažujem, môže mi pohľad, či úsmev opätovať, či dokonca poďakovať. Nič sa jej nestane a jej drobec si od určitého času začne všímať, čo je dnes slušné.

V opačnom prípade to prestanem robiť a časom možno nielen ja.

Súvisiaci článok: tento a iné na tom istom serveri

Voda...

2008-11-15T16:41:00.004+01:00

Už roky počúvam zo všetkých strán o tom, že vodou treba šetriť. Že ak sú dnes vzácne zlato a drahé kamene, možno sa o pár rokov budeme zabíjať kvôli troche pitnej vody... A tiež že na Slovensku v podstate nemáme užitkovú, ale len pitnú vodu, preto na mnohých miestach pitnou vodou aj splachujeme WC.

A viete čo?

Ja týmto správam 100%ne verím. Naučila som sa zastaviť prúd vody počas mydlenia v sprche, i počas umývania zubov. Na WC používame 3 litrové spláchnutie. Dobre, recyklujeme odpad, ako sa dá. Lebo verím, že táto Zem nevydrží úplne všetko... Rozmieme si, že?

O to viac ma šokovala táto správa.

Po rokoch osvety toto... Ľudia sa naučili zachytávať a používať dažďovú vodu a vodu zo studní, a zas nie je dobre. Myslím, že onedlho bude povinnousťou každého občana vypustiť do vane len tak, pre radosť 10 litrov vody denne...

A mne je z toho proste smutno.

Zvoľte už toho prezidenta, prosím...

2008-11-02T19:13:00.004+01:00

Nie som rasista, ale nemám v zvláštnej obľube ľudí čiernej, žltej, oranžovej, zelenej, ani bielej pleti. Myslím, že človek je fajn, alebo zmrd nezávisle na farbe (možno skôr v závislosti na členstve v strane, hnutí, či cirkvi).

No to, čo sa práve deje v Amerike, to, čo denne počúvame snáď pol roka, mi práve začína stačiť. Najnovšie sa vyťahuje prateta bez povolenia k pobytu, mysliteľ Schwarzenegger (dobré meno pre rasistu, nie?) dokonca tvrdí, že by mal Obama presunúť svoje mozgové bunky, podobne, ako on, do ramien. Keď sa tak dívam na chatrného starca McCaina, na prvý pohľad mám jasno, že Neggrovu posilku navštevuje denne.

A do tejto krajiny môžu, čudujsasvete, onedlho cestovať Slováci SKORO bez lustrácie, bez potvrdení o bankovom účte, pracovnom pomere a trvalom pobyte detí. LOL!!!

Zvoľte už toho prezidenta, nech máme pokoj. A voľte rozumom, ak máte čím.

Zlomiť

2008-07-22T20:58:00.002+02:00

Podľa Biblie vraj Boh nalomenú trstinu nedolomí, a počíta sa mu to ako prejav nekonečnej trpezlivosti a lásky. Často som nad týmito slovami rozmýšľala.

Trstina je čosi veľmi krehké. Stačí trolinku ohnúť a zlomí sa.

Nie ako spústa iných materiálov, ktoré môžete krútiť, ohýbať a vystierať znova a znova a svoju veľkosť a tvar nezmenia. No trstina, steblo trávy, je vec veľmi krehká. Ľahko ju zlomiť.

Ako dôveru.

Vraj väčšina ľudí len pomaly začína dôverovať ľuďom, s ktorými sa zoznámi. Krôčik po krôčiku. Ja naopak, z nejakého dôvodu považujem ľudí akosi automaticky za slušných, no ak ma presvedčia o opaku... Beda! No sú prípady, kedy človek musí veľa prekusnúť, často si kusnúť do jazyka... Ak chce žiť v rodine, so svojimi najbližšími. Musí vydržať všeličo.

No teraz mám pocit, že sa čosi zlomilo. Zlomilo. Zlomilo.

A neviem, či to niekedy sama v sebe zlepím.

Budeš otcom?

2008-06-29T20:21:00.003+02:00

Reklama, v ktorej mladý muž po slovách jeho polovičky, že bude otcom, vymaľuje garáž a kúpi akýsi Renault, nie je jediná, ktorej akosi nerozumiem. Rovnako, ako nerozumiem, prečo v reklame na pneumatiky musí byť holá rachitička. Prečo Veronika Žilková musí byť nakaždej reklame na topánky Reno s niekoľkými svojimi deťmi. Mňa jej deti, a vlastne ani ona, nezaujímajú.

No v posledných dňoch som sa musela zamyslieť nad iným...

Aký je rozdiel medzi slovami: "som tehotná", "budeš otcom", a "budeme mať dieťatko".

Som tehotná (neľakajte sa, nie ja!!!) - prosté oznámenie stavu veci. Je tu problém, ktorý treba riešiť. Fakt. Konštatovanie zdravotného stavu.

Naproti tomu slová: "Budeš otcom" mne osobne zaváňajú postojom "Je to tvoj problém", znejú mi skoro pomstychtivo, akoby dotyčná chcela povedať: "Urob niečo, nie?"
Vymaľovať garáž na modro a kúpiť auto je holé minimum.

Až slová "Budeme mať dieťatko" mi naozaj pohládzajú dušu. Hovoria o spolupatričnosti, radosti, spoločnej budúcnosti. Aspoň v mojich ušiach.

V posledných dňoch som (a hrozne nerada) riešila problém, čo s nechceným tehotenstvom. Nie môj, našťastie, no aj tak som si prežila kopec trápenia. Viete, ja som úprimný odporca potratov, a ešte úprimnejší odporca ich úplného zákazu.
Myslíte, že si to odporuje?
Nie, ja som totiž presvedčená, že sú situácie, ktoré nie je možné riešiť ináč, hoci miliónkrát viac som za predchádzanie takýmto problémom.

Situácia sa nakoniec vyriešila sama. V tomto prípade. No mne ostala trpká príchuť nedostatku lásky, zrelosti, komunikácie a tolerancie.
Našťastie nie v mojom vzťahu.

Máte, prosím Vás, mamu?

2008-06-21T20:16:00.003+02:00

Mala som kolegu, ktorý vo chvíli, keď chcel apelovať na niečí zdravý rozum, opýtal sa: "Máte občianku?"
Často myslím na tieto slová, keď pozorujem správanie ľudí okolo seba a nestačím sa čudovať. A trochu som túto otázku parafrázovala:

Mali ste mamu?

V žiadnom prípade nepopieram, ani neznižujem úlohu otca vo výchove detí, no myslím, že niektoré jednoduché životné pravdy by mala malému človeku povedať mama. Všetci kvalitní ľudia, ktorých poznám, mali výbornú mamu.

Mama by mala človeku povedať:

Že nie je na svete sám, že sa má pozerať, kto ide, či ponáhľa sa okolo, prípadne uhnúť.
Že po použití WC má príslušné veci v prípade potreby upratať, robí to v prírode každé zvieratko. Hlavne tie dievčenské veci ...
Že všetky ľudské bytosti aj zvieratá sú živé, cítia bolesť, majú právo, rovnako, ako JA, niečo chcieť, a niečo nie, rozhodovať sa o svojom osude. Každý, kto sa chce sám rozhodovať, musí ctiť rozhodnutia iných.
Že sa NEJAK nakladá so špinavou bielizňou, v nejakých intervaloch sa mení za čistú a je to normálne.
Že sa nepije z fľaše, z ktorej pijú iní, ak existuje iná možnosť a neje sa z hrnca, v ktorom sa jedlo varí.
Že dáma podáva ruku a do dverí vchádza prvá (ak chce) a gentleman prvý zdraví.
Že mladý človek môže v autobuse stáť.
Že ak niekto dvakrát za sebou neodpovie na otázku, odpovedať nechce.
Že nie je hanbou a prejavom slabosti pomôcť slabším.
Že existujú slová "dobrý deň", "ďakujem", "prosím", že existuje úcta. Pokora...
A... a ...

A prečo to píšem?

Robia toto všetko ľudia vo vašom okolí?

Otvorený list

2008-02-20T15:45:00.003+01:00

Rudolfovi V., žiakovi VII. C. triedy kdesi v Petržalke.

Ahoj, Rudo...

zaujíma ťa, ako sa robia deti? Že nie? Že ste to už s chalanmi prebrali a dokonca tajne pozreli vo filmoch? Už vieš, kde máš tú vec, ktorou na to pôjdeš, keď príde ten čas?

Tak ti k tomu poviem, niečo viac, niečo, čo ti žiaden spolužiak nepovie. Čo by ti mala povedať tvoja mama a je na škodu vás oboch, že to neurobila. Poviem ti, čo sa deje po tom, čo tak najviac zaujíma teba.
Už po pár dňoch začne byť žene zle. Väčšinou nie z pohľadu na manžela, dokonca ani na smetisko pod oknami, ale z hormonálneho chaosu, ktorý nastáva v jej tele. Zrezu je všetko ináč a žena má dosť čo robiť, aby sa s tým vyrovnala. Často ráno vracia, ak ochorie, nesmie brať skoro žiadne lieky. V istom momente približne po spomínaných troch mesiacoch vracanie ustúpi a začne sa cítiť fajn. Na chvíľu. Potom jej drobec tlačí na vnútorné orgány stále väčšou silou v závislosti na tom, ako pomaly rastie. Jedného dňa začne kopať. Tehotenstvo je na nej už poriadne vidno a aj žiak siedmej triedy je schopný ho rozoznať. Žena sa musí vyhýbať otrasom a pádom (napríklad v prostriedkoch MHD), chorobám, dokonca niektorým druhom jedál.
Bábätko rastie a pre ženu je zo dňa na deň ťažšie každé nedýchnutie, opúchajú jej nohy a má čo robiť, aby sa dočkala dňa, kedy ten celý kolotoč vlastne len začne. Na niekoľko rokov natvrdo.
Takže, milý Rudolf... Si dosť chytrý, aby si rozumel slovám, čo recituje krasavec z Kontrafaktu, si už dosť veľký na to, aby si rozoznal ženu v deviatom mesiaci od ženy s nadváhou. Tak snáď nabudúce zvládneš vyskočiť ako Jánošík, keď ťa bude taká žena v autobuse štekliť bruškom po líci a nebudeš čakať, kým ju pustí sadnúť o tridsať rokov staršia pani.
(PS: Rudolfa by som najradšej vyhodila z okna spomínaného autobusu, ale možno za to nemôže, že mu niektoré veci nikto nepovedal...)

Prečo retro?

2008-02-10T15:54:00.001+01:00

Toť nedávno to boli dva roky, odkedy som si založila svoj prvý blog. Už dlho je zrušený a zakaždým, keď sa letmo pozriem na dianie na danom serveri, som sťastná, že už do toho gulášu nepatrím. Niektorí z vás vedia, prečo.
V posledných dňoch prechádzam svoje staré texty a zisťujem, že niektoré by nemuseli zapadnúť prachom zabudnutia, že možno ešte stále majú potenciál niekoho potešiť, povzbudiť... Tak som sa rozhodla, že vybrané články zverejním na novom blogu cvirova-retro.blogspot.com, na blogu, kam nebudú nové príspevky pribúdať, lebo bude zložený výhradne zo starých článkov.
Na zvláštnom blogu budú moje staré i nové články o tarote, ten cyklus by som chcela dokončiť, už len kvôli svojmu kľudu. Dajte mi trochu času :P

21. storočie a rodinná kríza u pikovcov

2008-01-25T19:12:00.001+01:00

Ja viem, že som tu za jedného z najväčších ufrflancov blogspotu, ale čo už? Keď sa mi stane niečo také, ako včera, mám len pár možností, ako to riešiť:
- Niekoho úkladne zabiť (no, skôr v afekte, to človek vyjde s písomným napomenutím a blokovou pokutou 5000,- Sk), rezort spravodlivosti vás však aj tak kvôli procesnej chybe ani neodsúdi, ako to tak býva
- dostať hysterický záchvat a skončiť v nemocnici ako potenciálny vrah nevinných
- napísať o tom na blog, upozorniť vopred ostatných členov blogsféry a zabrániť ďalším vraždám
Zvolila som tretiu možnosť.
Takže:
Včera sme mali (mať) s Pikom pekný program. Cez Ticketportál (to slovo si zapamätajte, je kľúčové) sme si zarezervovali lístky do SND a pokúsili sa konečne využiť moju GO Ticket kartu, to je čosi, čo vám ušetrí cestu pre lístky. Zaplatíte cez net a na kartu sa vám nahrá informácia, že máte kúpené lístky tamatam. Úžasná vecička. Nebudem to naťahovať, nepodarilo sa mi to tak, ako som chcela, lístky boli len zarezervované. Dobrá správa - zaplatiť a vyzdvihnúť si ich môžete na asi 100000 miestach na Slovensku, napríklad ak ste na služobke na Lomnickom štíte, tak aj tam. Nerobte to! My sme ich kúpili na náhodnej pochôdzke po Avione.
Dve hodiny pred predstavením, keď už bol Piko oholený, krásny a smrdel ako trnavská pobočka Marionnaud, som ešte pred vkročením do sprchy v neblahom tušení zapla www.snd.sk. Alcina už bola neraz zrušená, lebo slečna, ktorá spieva jednu z hlavných postáv, je momentálne vo svete veľmi vychytená. A čo nevidím? Dnešný program: Nápoj lásky.
To nie, toto fakt nie! Už som videla namiesto Alciny Carmen, ale nápoj lásky som videla asi trikrát častejšie, než by som chcela. Voňavému pikovi som oznámila túto novinu a začal kolotoč. Po hodine telefonovania sme sa dozvedeli, že sa lístky dajú vrátiť do troch dní. Ale...
Ja som taký blb, že som si hovorila, nech tie lístky predajú, nech tam sedia ľudia, ktorým je jedno, že vidia čosi úplne iné, ako chceli. Nech divadlo zarobí, prečo nie? Ale ja nechcem vidieť Nápoj lásky.
Vybrali sme sa teda s mokrými hlavami do divadla vstupenky vrátiť. V pokladni nám hneď udrel do očí nápis: Lístky kúpené cez Ticketportál sa musia vrátiť vez Ticketportál... Výborne, nejbližšie predajné miesto je hneď tuto, na Jesenského.
Slečna v cestovke na mňa vytreštila oči a povedala: Musíte mať číslo predaja!
Čo musíme mať????
Príjmový doklad, aby sme to mohli stornovať.
Nemáme príjmový doklad, len lístky. Žiaden iný doklad sme nedostali.
Slečna ma poučila, že ona ani pri kúpe rohlíkov neodchádza z obchodu bez príjmového dokladu, načo som ja v ten deň prvýkrát kričala.
No, nič... po krátkej, no intenzívnej hádke s pikom sme sa vybrali do Avionu. Bol mojím rozčúlením tak rozčúlený, že sa ma úprimne opýtal, ako sa do Avionu dostaneme. Ja som ukázala na prvú električku, ktorá išla, vraj napríklad týmto. Piko v tom zmenenom stave vedomia normálne zabudol, že jedenástka je tiež na cestu z námestia SNP do Avionu použiteľná. Vraj musíme ísť na Trnavské Mýto!!!
Nie, láska, 61ka ide aj cez Račko! (Nezabiješ!)
Na Račku sme sa pohádali znovu, lebo ako prvá nešla 61ka, ale 63ka s obrovským nápisom AVION SHOPPING PARK. Hurá, ideme!!!
Nie, to ide na Zlaté piesky!!! (Toto povedal človek, vodič MHD, ktorý sa vždy úprimne rozčúli, keď cestujúci nečítajú nápisy na tabuliach, napríklad keď idú električky do vozovne)
Nie, zlatko, nastupujeme na toto, ideme do Avionu.
No, hádali sme sa ešte pár zastávok... A to sme nevedeli, čo nás čaká.
Vážení, nie je tak jednoduché vrátiť lístok cez Ticketportál zakúpený. Ak sa o to chcete pokúsiť, musíte ísť tam, kde ste ho kupovali, a aj tak naša teta kupujúca musela až na druhý deň volať na centrálu, lebo tam náš lístok NENAŠLA! Nakoniec to nejak dohľadali, ale som vraj ja na vine, lebo MÁM kartu go ticket! (Ospravedlňujem sa!)
A ja sprostá som si myslela, že ak tam teta nemá zošit a pero, ale všetko zaznamenáva technika, tak sa čosi zjednoduší.
PRT!
Takže týmto verejne ďakujem firme Ticketportal za príjemný večer, dva výlety z Petržalky do Avionu, jeden cez Gorkého a len horko-ťažko odvrátenú manželskú krízu. Verejne priznávam, že som dnes bola pripravená vtrhnúť do centrály na Radlinského s najťažšími zbraňami hromadného ničenia a zrovnať to tam so zemou. Hlavne tie ich počítače, čo nevedia nájsť podľa čísla vstupenky, čo a kedy zákazník kupoval.
Takže, moje peniaze ste videli naposledy.
A piko, nebolo to romantické? Vnúčatá nám neuveria, keď im to budeme rozprávať...

(Ne)opustená

2008-01-10T14:52:00.000+01:00

Môjho milovaného Pika vraj prezývali "ten, ktorého každá nechá".
V jednej vypätej chíli pred necelým rokom sa mi pozrel do očí a povedal: "Ty si tá, čo ma už konečne nenechá, že?"
"Nie, nenechám."
Keď tak rozmýšľam nad svojím životom, zisťujem, že mňa vlastne nenechal skoro nikto.
Na to, že ma už muž nechce, som musela pracne a bolestne prichádzať sama. Niekedy celé roky.

Prežili sme bombový útok.

2008-01-06T19:41:00.000+01:00

No... on to vlastne bombový útok nebol, ale mohol byť. Keby... Stačí tak málo. Žijeme vo svete, ktorý nie je ani trochu bezpečný a naozajstné samovražedné útoky sú na dennom poriadku. A Slovensko pre takýchto ľudí nie je nezaujímavou krajinou už len preto, že sme členmi NATO, v mnohých krajinách pracujú slovenské jednotky, a v niektorých prípadoch naozaj stoja proti vyznavačom Islamu.
No dobre, nebudem to dramatizovať. Naša skúsenosť je síce týždeň stará, ale ohromilo ma to natoľko, že musím, aj keď dodatočne, napísať.
Boli sme s kamarátkou na káve v známom bratislavskom obchodnom centre. Vo chvíli, keď Pikovi končila pracovná doba, som mu zavolala, nech príde za nami a pôjdeme spolu domov. Dopili sme, dorozprávali, a keďže sme toho hluku a cigaretového dymu mali plné zuby, vybrali sme sa smer parkovisko. Keď tu...
"Prosíme všetkých návštevníkov, aby z technických príčin opustili nákupné centrum."
"Bomba," hovorím Pikovi, ktorý si nič nevšimol. Rozprával s kamarátkou ďalej.
"Bomba!" zdôraznila som mu.
"Čo bomba?"
"Poďme rýchlo preč. Majú hlásenú bombu a potoms a odtiaľto nedostaneme."
V tej chvíli sme boli asi 20 metrov od výťahu na parkovisko. Chvíľu sme sa zdržali čakaním na výťah, hoci som navrhovala ísť peši, našli sme auto a okamžite vyrazili.
No, nebudem to naťahovať. Na parkovisku sme strávili asi hodinu, kým sme sa dostali von. Nechytačka. Každý sa tlačil pred rad áut, nikto nikoho nechcel pustiť. Prečo aj?
Medzitým hlásili, že evakuovali detský kútik a asi stokrát, že máme opustiť nákupné centrum. Väčšina ľudí ešte pokojne dopíjala kávu a vyberala svetríky vo výpredaji.
Po asi hoduine sme sa dostali na cestu. tí rozumnejší rozdelili rodiny a niekto s deťmi čakal vonku, čo keby... či aby sa neudusili na parkovisku výparmi.
Prvých policajtov sme stretli asi päť minút po opustení centra. Nikto neriadil evakuáciu, nikto sa nestaral. A ja stále rozmýšľam, čo keby...

Teplo

2008-01-05T19:49:00.000+01:00

Toto slovo použil viackrát za sebou kamarát pri našom dlhom rozhovore.
Prvýkrát, keď mi hovoril o penzióne kdesi na Liptove, ktorý vlastní jeho kamarát so ženou: "Je tam tak teplúčko."
A ja som sa celkom začudovala, prečo by malo byť na Liptove teplúčko. Snáď keď ide človek na lyžovačku, alebo sa v lete ochladiť, vydrží aj kúsok zimy. Teplúčko sa snáď očakáva na Kanároch, Turecku, či v Chorvátsku a práve tam by ma hlavne v lete nikto nedostal.
No potom toto slovo použil viackrát a mne dochádzalo.
Pri slovách "Máme síce doma krb, ale teplo tam nie je..." mi stuhla krv v žilách.
A ja si uvedomujem, že napriek všetkému, čo bolo pre mňa za posledný rok ťažké a veľmi ťažké, vo svojom živote teplo mám a som za to životu i svojim blízkym veľmi vďačná.

"Vianočné" prianie

2007-12-23T19:20:00.000+01:00

Keď sa ma piko pred pár dňami opýtal, či už som dostala pozdravy od svojich kamarátov, dívala som sa naňho nechápavo. Že čo si to o mojich kamarátoch myslí. Vianočné pozdravy!!! Pche!
Na druhý deň TO začalo. Božemôj... Dokonca aj vyznávači a uznávači vianoc, oproti ktorým som ja naozaj vzorná katolíčka si DOVOLILI mi poslať prianie k vianociam.
Takže... musím.
Podotýkam, že ak bol Ježiš Kristus synom Boha, tak som do krvi presvedčená, že ma absolátne na háku, či niekto slávi domnelé výročie jeho narodenia, alebo nie. Myslím, že ho skôr zaujíma, ako sa správame, a to hlavne k slabším, bezmocným, chorým, starým. Preto pri všetkej úcte k vyššej moci, v ktorú verím, vianoce ako duchovný sviatok neuznávam.
A ak vás zaujíma, komu prajem stále všetko dobré, tak potom:
Mame, Eve, Pikovi a naším deťom, Dankovi, Romanovi, Márii, Zitke, Zuzke, Ľudke, Ingrid, Danymu, Miriam, Mirkovi a spol., Peťke, Lucke, Jarke, Vierke, môjmu doktorovi Peťovi, Malejkit a Zorovi, a niektorým milým ľuďom, ktorých som stretla v obchodnom živote a ktorí mi pomohli, alebo aspoň boli milí.
Musím, žiaľ, konštatovať, že zoznam ľudí, ktorým prajem poriadny pád na zadok na ľade, čo sa vonku miestami tvorí, je oveľa viac. A nebudem ich menovať.
Takže, vy, ktorí ste z vianoc namäkko, užite si to.

Zvianočnieva sa...

2007-12-15T19:22:00.000+01:00

Toto nebude NORMÁLNY vianočný článok o tom, ako ma dojímajú rozžiarené detské očká a koledy vnucované nám v každom obchodnom dome aj počas nákupu rohlíkov, oleja do šicieho stroja, či Allways ultra. Všetci viete, že celý tento blog nie je normálny a samozrejme, že to viem o celom svojom živote.
Chcem napísať o tom, ako nesmierne ma jedujú všadeprítomní vyberači peňazí, ktorí (nemajú to z vlastnej hlavy, ktosi ich dobre zorganizoval) vám pomaly znemožňujú prejsť mestom bez toho, aby ste mali stokrát pod nosom akúsi kasičku s dojímavým zdôvodnením, prečo by ste mali vytiahnuť peňaženku a prispieť. Úprimne, hnusí sa mi, keď niekto odo mňa niečo pýta a najmä peniaze (s výnimkou dobrých priateľov, či rodiny). Je mi nepríjemné, ak to robí tak, že vlastne nemám úniku a na každom kroku sa musím cítiť trápne, že vlastne kvôli mne kdesi zomrelo dieťa, alebo ak čírou náhodou žije, plače, lebo som mu JA nekúpila hračku na vianoce. Trochu lepšie sa mi táto situácia znáša s vedomím, že tých kasičiek je toľko, že ak by som aj prispela raz, dva, trikrát, aj taksa budem ešte veľakrát musieť cítiť ako vinník všetkého utrpenia sveta, ktorému som nepomohla zabrániť.
Takže definitívne:
Som ochotná do en percent môjho mesačného príjmu niekomu prispievať, čiže sa deliť s tým, čo mám, napriek tomu, že už živím dve deti, na ktoré odmieta prispievať tento štát, aj ich mama. Napíšte mi, kto na čo a koľko potrebujete a priložte číslo účtu. Ja si vyberiem jedného z vás, a pod ŽIADNOU maskou ma už neobťažujte s kasičkami, lebo sa nepoznám.

Rodičovský "egoizmus" kontra obetavosť namierená proti deťom

2007-11-30T07:58:00.000+01:00

Kto ma poznáte, viete, že nie som mama. Spolu s mojím mužom vychovávam dve dcéry a denne narážam na kopec otázok. Nechválim sa, že s nimi viem jednať a viem, ako ich pripraviť na život. No odkedy mi kamarátka povedala, že je možno pre nich dobre, že nie som ich vlastná mama, rozmýšľam:
Situácia 1: V lietadle pred odletom
Letuška nám dáva školenie, čo robiť v prípade núdze. Niektorí majú udivený a zhrozený výraz v očiach, keď počujú, čo všetko by sa mohlo stať, väčšina drieme. Ja som záujmom počúvam a pripájam sa k tým, čo sa modlia, aby sme nič z toho nepotrebovali. Masku, záchrannú vestu, kĺzačku na núdzové vystupovanie. Zrazu ma zaujme veta: "Rodičia nasadzujú masku NAJPRV SEBE, potom deťom". To ma zarazí a trolinku zmení môj život navždy. Na prvý pohľad aký egoizmus! Budem môcť dýchať o dvadsať sekúnd skôr, ako moje dieťa??? V duchu si predstavím tisíce rodičov, čo v snahe zachrániť život najprv deťom rvú na ich tváričky masky a pritom strácajú vedomie. Možno nakoniec nezachránia nikoho...
Situácia 2: Z detstva mojej známej, okolo roku 1940
Za stolom sedí otec a je chlieb s klobásou. Chudoba, hlad... Zíra naňho šesť detských očí. Naprázdno prehĺtajú. Matka to nevydrží a povie: "Veď im nemôžeš kúsok dať?", a otec nato "Keď sa nenajem ja, zdochnú aj ony." Ó, aké kruté. Naozaj? Nemal v niečom pravdu? On v prvom rade potreboval silu, aby na druhý a ďalší deň doniesol aspoň trochu peňazí na ďalšie týždne...
Prečo to píšem? V našej rodine, ako v mnohých iných, sa od detí skoro nič nežiada. Prídu zo školy, urobia úlohy a pozerajú televízor. Nuda. Ani ich nenapadne sa opýtať, či niečo netreba. Ak by bola v strede chodby kaluž vody, budú ju prekračovať. Ale áno, počuli o existencii handry, ale...
Včera som mala s Pikom zas dlhý rozhovor. Chcem, aby prispeli svojou troškou do chodu domácnosti. Aby sa naučili, že život a dospelosť nie sú len práva, ale aj povinnosti. Aby z nich raz neboli mamy, ktoré budú sedieť s kamarátkou na káve, zakiaľ bude s ich deťmi v parku dedo.
Budeme egoistickí rodičia. Trolinku.

Údolie smutných očí

2007-11-27T08:27:00.000+01:00

Vrátila som sa. Som tu.
Bola som v Údolí smutných očí. Vlastne aj Prázdnych očí. Bez života, bez prítomnosti, bez výrazu. Ale viac ich bolo tých smutných. Každého veku. Dievča s tváričkou víly, cez ktorú namôjdušu prenikal mesačný svit, múdre ženy s tvárami lemovanými vráskami a šedinami a babičky, ktoré upínali zrak k nebu, lebo tak ich to učili. Nech si ma ten Pánboh už k sebe vezme.
Snažila som sa z nich vyčítať ich príbeh. Chvíľami som mala pocit, že ho držím za nohu, no väčšinou mi vykĺzol z ruky ako čosi, čo pri miernom stisnutí vyletelo z mojich dlaní. Tie príbehy neboli moje, neboli pre mňa. Ale boli nekonečne smutné. Verte mi, že ten smútok neviem s ničím porovnať.
Môj bol len jeden. Boľavý, aktuálny, s koreňmi v dávnej minulosti, ako to tak býva...
A ten si musím dožiť do konca.

Ubitý pes, zomierajúce dvojičky a iné dôvody nepozerať správy

2007-11-10T17:14:00.000+01:00

Musím sa priznať, že mám dosť, priam po krk, správ o rodine Mullerových, s ktorou nech sa snažím, ako snažím, necítim súcit, lebo trápenie posledných mesiacov sebe, svojej rodine aj študovaným lekárom do značnej miery zapríčinila sama. Prepáčte, nechcem diskutovať o tom, či za to mama môže, alebo nie.
Proste mi jej a jej manžela NIE JE ľúto. Trápia sa totiž v dôsledku svojho rozhodnutia DOSPELÝCH ĽUDÍ.
Ľúto mi je detí, ich detí i tých, na úkor ktorých sa liečili tieto beznádejné prípady. Nedávno som bola na charitatívnom koncerte, kde sme sa všetci skladali na akýsi prístroj za nejaké dva milióny. A tu sa prešustrovalo oveľa viac a nikto na svete ma nepresvedčí o opaku. Som krutá? Možno. Viem, že nie je možné nariadiť interrupciu matke, ktorá nosí beznádejne choré dieťa. Ale...
Psa, ubitého palicou pred objektívom mobilu, či inej kamery, mi ľúto je. Bol objektom krutosti nejakého grázla. Nijak sa o svoj osud nepričinil. Ale...
Pointa???
Národ plače, spisuje petície, delí sa na polovice, sympatizanti, kontra odporcovia. Ktosi chce psa pomstiť. Možno potečie ďalšia krv.
A ja sa pýtam, čím sú títo menovaní viac, ako tisíce týraných a chorých ľudí a zvierat, o ktoré sa nikto nestará? Tým, že tam akási TV stanica zaňuchala peniaze?
A vám sa to ešte chce pozerať? Mne nie.

Dedko sused

2007-11-01T14:12:00.000+01:00

Ten deň bol zas jedným z tých, kedy som dostala pocítiť, že VŠETKO robím zle, NIČ ma nezaujíma, proste som akosi omylom... tam, kde som.
Nie doma, myslím to ostatné, a o tom nechcem písať. Je to totiž úplne zbytočné.
Naša Fifi mala oslavu narodenín a pri tej príležitosti som piekla tortu. U nás sa sladké koláče míňajú veľmi pomaly napriek tomu, že sme ju načali so všetkými babkami a jedným dedkom. Aj tak ostalo veľa.
Už dlho som naňho myslela. Na deduška z ôsmeho. Chodieval s palicou, veľmi sa mu triasli ruky a vždy mi trhalo srdce, keď som ho videla niesť tašky z obchodu. Párkrát sme sa spolu viezli výťahom a vždy mi veľmi dôrazne prial všetko dobré pri rozlúčke. A ja som si stotisícikrát povedala: Keby tak žil ON...
Odvalila som teda kus tej torty a oznámila Pikovi, že idem na ôsme za dedkom. Hneď sa hrabal so mnou a Malakit s nami. Deň predtým im totiž dal fantastické kuracie kosti.
Samozrejme sme najprv zbuntošili od telky susedov (a Malakit im prelustrovala byt), nevedeli sme, ako sa dedko volá. Medzitým sme riešili otázku, či dedko môže jesť tortu. Potom otvoril.
- Doniesli sme vám kúsok torty...
- A kto mal narodeniny?
- Dcéra.
- No, ja mám síce cukrovku, ale ďakujem pekne. Poďte ďalej.
(No, pekne...)
Nalial (vlastne ponúkol, nalievala som ja, lebo sa mu triasli ruky tak, že fľašu sotva udržal) nám akúsi slivku (my ako alkoholici - amatéri sme sa skoro zložili).
- Ja si dávam len do kavy, ale s hosťami si dám...
Za krátku polhodinku nám stihol porozprávať asi štyridsať rokov života. O nemeckom zajatí, ako jedli trávu, a aj tak riskovali zastrelenie, že si opatrili jedlo... O dvoch dcérach, ktoré sa oňho vzorne starajú.
O našej torte sa vyjadril, že sladké síce nemôže, ale je to dar, a ten sa nevyhadzuje, takže ju pomaly zje.
Keď sme odchádzali, mali sme červené oči všetci. Neodolala som a vrátila som sa od dverí, aby som ho objala. Obaja s Pikom strašne postrádame našich tatov.
A znovu som získala pocit, že som sa nenarodila omylom.

Môj názor na rehabilitáciu fašizmu na Slovensku

2007-10-27T16:09:00.000+02:00

Na tomto blogu nemienim politizovať. Skôr naopak.
Viac, ako politika ma zaujímajú iné veci a o tých chcem písať. Ale k jednému problému sa vyjadriť musím, lebo mi jednak vyvalí bok a možno podporím zdanie, že väčšine Slovákov je to jedno. Takže:

Nech zákon hovorí, čo chce, pre mňa Andrej Hlinka je a bude nechutný lotor.

Ďakujem, že ma (zatiaľ) za to nezavriete.

Dar

2007-10-18T17:46:00.000+02:00

V mojej obľúbenej knihe o protinožcoch je veľa tak nádherných myšlienok, že som pri jej čítaní znova a znova fascinovaná, či dokonca šokovaná ich jednoduchosťou, čistotou a silou.
Jedna z nich je, že ozajstný dar je len ten, ktorý obdarovaného k ničomu nezaväzuje. S ktorým obdarovaný môže urobiť, čo chce. Ešte raz: ČO CHCE.

Hm... Hovorí vám to niečo?

Opýtal sa vás niekto týždeň po vašich narodeninách, či nosíte tú retiazku, alebo kedy si oblečiete tie nové tangáče?
Dostali ste mobil od človeka, ktorý vás potrebuje mať stále po ruke?
Prsteň od priateľa, s ktorým ste sa práve chceli rozísť?
Oblek od partnerky, ktorá vás už mesiac prehovára, aby ste spolu išli na ten firemný ples...
Alebo ste dokonca darom dostali poukaz na dovolenku, kam v skutočnosti chce ísť niekto iný z rodiny?
Stalo sa vám niekedy, že darca po roku márne hľadal "svoju" ohavnosť vo vašej vitrínke, či knižnici?

Podľa inej múdrej knihy je možné cez dary veľmi dobre človeka, či ľudí manipulovať. Niečo dostanete, vôbec sa vám to do života nehodí a nepáči, no ste istým spôsobom viazaní tú vec mať... Je akosi blbé vyhodiť novú fontánku, či obrovskú benátsku vázu. Keďže sa dosť často kamarátia ľudia s podobným vkusom, nemáte koho tou vecou potešiť (a je to spoločensky neúnosné, hoci... vec je vaša, a ak má byť ozajstným darom, máte právo ho aj ďalej darovať, nie?), teda dostanete do života niečo, očo vám ho len komplikuje.
Iný aspekt je, keď v tom lepšom prípade dostanete hotovosť a darca chce vedieť, na čo bola použitá. Potrebujete sto vecí, no ani jedna nie je vhodná, ako dar. Chodíte po obchodoch, všetko prezeráte kritickým pohľadom darcu a kúpite osem zbytočných vecí, kým o jednej s čistým svedomím prehlásite, že je to ten správny dar.
A v duši vám ostane možno horšia pachuť, ako keby ste dostali tú prekliatu pozlátenú porcelánovú súpravu.
Stalo sa nám to pri príležitosti našej svadby.

Cirkus Humberto mám tak blízko pod oknami, že poznám zvukovú kulisu jeho predstavení naspamäť.

2007-10-11T20:28:00.000+02:00

Jedna z vecí, nad ktorou veľmi často rozmýšľam, je, čo by som robila, keby som nerobila to, čo robím.

Nemám teraz na mysli nič iné, ako zamestnanie. Verte mi, moja fantázia lieta kade-tade a dovoľujem si rozmýšľať nad najabsurdnejšími činnosťami. Jediná podmienka: Byť aspoň trochu užitočná a netrápiť sa pritom. Takže absolútne vypadávajú profesie, ako lekárka, kynologička, či katolícky kňaz.

Keď som chodila na vysokú školu, počula som o človeku, ktorý večer pred skúškou povedal, že ak ju neurobí, pôjde s cirkusom, ktorý v tom meste práve hosťoval. Všetci sa na ňom dobre bavili a dopredu zapíjali ďalší krôčik k inžinierstvu.
Až pokiaľ si nezbalil veci a neodhlásil sa z internátu.
FAKT odišiel s cirkusom. A ja dodnes rozmýšľam, či som vtedy neurobila veľkú chybu, že som urobila.

... a tí menej šťastní...

2007-09-29T21:00:00.000+02:00

V posledných dňoch som si rozbila nos. Obrazne, samozrejme.
Skúsim to vysvetliť veľmi z rýchlika.
Predstavte si, že som roky žila sama, mala svoj kľud, súkromie... a zrazu sa môj život obrátil naruby a ocitla som sa uprostred nie malej rodiny a z tisícov dôvodov nevedela, kde mi hlava stojí. Potom sme viac, či menej zrekonštruovali jeden a druhý byt. Pár mesiacov sme dýchali prach, týždne nespali líhali si na zem, na ktorej sme predtým v trojizbáku horko-ťažko našli súvislé dva metre na takzvanú "posteľ". Desať dní pred svadbou sme dokončili kúpeľňu a konečne začali žiť bez tých cudzích ľudí, čo pracovali, alebo si aspoň za pobyt u nás nechali dobre zaplatiť.
A zrazu sa môžeme slobodne nadýchnuť a užívať si svoje šťastie. Konečne.
Tak v tejto chvíli som sa dozvedela, že negujem (tu) svoj život spred Peťka, menovite svojich kamarátov. Donútilo ma to zamyslieť sa. Naozaj?
V prvom rade musím priznať, že spomienka na niektoré chvíle spred dvoch a viac rokov ma strašne zabolela. FAKT som prežívala jednu ranu za druhou a bola som stále viac akosi zabitá v zemi. Vážim si a úprimne a veľmi ľúbim svojich kamarátov z tých čias. Videli moje naozaj najhoršie ja, aké len existuje a ktoré už teraz skoro nežije. Vydržali to so mnou a nikdy im to nezabudnem.
Druhá vec.
Z brehu "nešťastne zamilovaná" som sa dostala na ten druhý. Je mi ľúto, že veľa ľudí, ktorým by som to veľmi priala, sú tam, kde som bola predtým. Ale nemôžem s tým nič urobiť a už vôbec si nemôžem a nechcem svoje šťastie vyčítať. Ale o tom asi život je, raz sme hore a raz dole a ja fakt a úprimne prajem každému veľa krásnych chvíľ.
Takže... vy, ktorí viete, o kom hovorím. Som teraz šťastná. Boli časy, kedy som sa trápila a verím, že ma ešte veľa trpkých momentov čaká. Ale ste pre mňa dôležití. Včera, pred rokom, i v ďalekej budúcnosti.

Zázrak sa nekonal... či áno?

2007-09-22T21:35:00.000+02:00

Pointou väčšiny amerických filmov o láske je, že nejaká zaujímavá, šmrncovná baba (zaujímavý šmrncovný chlap), dlho zasnúbený s nejakým nepochopiteľne nudným partnerom, na svadbu s ktorým/ktorou sa teší celá rodina, zrazu vášnivo zamiluje do osoby vo filme stvárnenej neporovnateľne známejšou hereckou hiezdou a je z toho poprask.
Trapasy, prúsery, urazené tety a mamičky.
Priznám sa, s napätím som čakala... kto oveľa zaujímavejší, ako Peťo, sa objaví a kedy.
Nič.
Baby, fakt, mám toho naj... chlapa, akého si viem predstaviť.
Tak som sa zaňho vydala. Fakt.

... a zas jeden o čase a jeho plynutí

2007-09-20T17:30:00.000+02:00

Často rozmýšľam o plynutí času. Veľmi často.
Čo je teraz, čo včera a čo o rok.
Prečo mi niektoré udalosti z rokov dávno minulých utkveli v pamäti navždy a prečo neviem o tom, čo bolo včera.
Čo robí silné momenty silnými.
Čo urýchľuje a čo zdržuje beh času, hoci vedci neúprosne tvrdia, že beží konštantnou rýchlosťou.
Vari naozaj?
Minúty v náručí milovaného človeka bežia rovnako rýchlo, ako tie pred koncom pracovnej doby?
Polhodinka v teplom bublinkovom kúpeli je tá istá, ako polhodinka pri trhaní zubov?
Týždeň chrípky a týždeň dovolenky?

Často posúvam ručičky hodiniek a stránky kalendára, lebo už chcem... to ČOSI, čo má prísť. Dodnes sa veľmi dobre pamätám, aké dlhé boli tri týždne pred prvou stužkovou, a to som mala prosímpekne sladkých šestnásť a je tomu... no, veľmi veľa rokov.
A tak je to stále. Niektoré chvíle by človek rád natiahol, iné podľa možnosti preskočil. A pritom si hovorím, že KAŽDÁ má význam a každá si zaslúži plnú pozornosť. Márne.
Zas strihám z metra posledné centimetre. A hovorím si...
Bodaj by všetky tie ďalšie dni boli aspoň rovnako krásne.

Aj vy máte svoj nákupný vozík?

2007-09-09T17:25:00.000+02:00

Tak, a máme tu novú módu.
Finančne nenáročnú, môžete byť in za jeden žetón, ktorý pri troche šťastia získate v nejakej reklamnej akcii (minule sme takých našli na chodníku asi sto), tí šťastnejší si nájdu svoj vozík už s mechanikou na mince predrozflákanou. No, ak nie ste náročný. Mimochodom, funkčnosť vozíka tento fakt neovplyvňuje.
Túto geniálnu vecičku môžete využiť mnohorakým spôsobom:
Môžete si v ňom odniesť nákup nielen na parkovisko supermarketu, ale až domov (pre slabšie povahy)
Dá sa používať ako detský kočík, a to aj mimo priestorov obchodu a pre oveľa vyspelejších kojencov, ako vídame obvykle
Vynikajúci dopravný prostriedok na stavbách, pri vynášaní smetí
V zime, ako bola táto použiteľný ako sánky (toto je už trochu adrenalínovejšie využitie)
... no, a dizajnéri firmy IKEA už dávno prišla s myšlienkou, že sa dá s veľkým úspechom použiť ako základ mnohých interiérových doplnkov, servírovacích vozíkov, stolíkov, detských sedačiek a podobne
Je až zarážajúce, ako dlho trvalo národu slovenskému zistenie, že za pouhopouhých desať kačiek majú pomocníka do domácnosti všestranne využiteľného. Vozíky sa z obchodov doteraz skoro nekradli.
Aj ja uvažujem o kúpe tohoto vynálezu. Trápi ma len jedna vec: Neviete niekto poradiť, ktoré sú najkvalitnejšie?
Predsa len, uvažujem o dlhodobej investícii a nechcem konať unáhlene.

Rok života

2007-08-31T18:37:00.000+02:00

Tak zajtra máme prvé výročie nového života.
Nejak som to tušila dopredu. Moja samota sa rozpúšťala postupne. Vlastne to začalo cez diskusie na SME a cez môj prvý blog, zrazu som mala "okolo seba" veľa ľudí, stále sa s niekým rozprávala a tu, vo virtualite našla pár skutočných priateľov snáď na celý život. A tu som našla ...
ťažko to popísať.
Asi takto vyzerá normálny život. Tisíckrát ma to štvalo, tisíckrát som spomínala na svoj kľud, plakala som a zúrila... No viem, že cesta naspäť neexistuje.
Často spomínam na to, ako som si v puberte, na vysokej škole a potom v časoch slobodných hovorila: Keď raz budem naozaj žiť...
Potom som sa vydala a bolo to horšie, ako kedykoľvek predtým. Nasledoval rozvod, onedlho smrť otca... a mne pribúdali roky a stále častejšie som si hovorila, že by som si konečne mala uvedomiť, že UŽ ŽIJEM!!! Že by som asi mala prestať čakať, kedy začnem žiť, lebo toto všetko je môj jediný život a asi sa s tým budem musieť zmieriť. Keby som len tušila, čo ma čaká!!!

When I saw your face,
when I saw your smile...

Zamilovala som sa a zamilovávam sa každý deň viac, do teba, i do dievčat.
Strašne ma jedujete, ale už nechcem byť bez vás. Až teraz mám pocit, že začal môj dospelý život, že žijem v skutočnom partnerskom vzťahu, že mám pri sebe muža, ktorý ma miluje a je mi oporou každým dňom viac. A rodinu!
Po týždni sa nám zdalo, že sa nemôžeme ľúbiť viac, no aký to bol omyl!
Láska rastie spolu s dôverou a každým vyriešeným problémom a prekonanou prekážkou. Áno, aj slzami nedorozumení. No tých je stále menej. A tvojím dychom na mojej tvári.
Tak, sme spolu rok a teším sa na všetky ďalšie. A dúfam, že ich bude veľmi veľa.

Trápi vás niečo?

2007-08-27T18:17:00.000+02:00

... a máte zápal močáku? Že nie? Tak sa okamžite začnite radovať zo života.
Vo filme Mädchen, Mädchen sa hlavná hrdinka vyjadrila pred kamarátkami, že "potom si pletú zápal močáku s orgazmom"
Áno, presne taký pocit to je.
Skúsim to upresniť: Chce sa vám cikať. Strašne. Bolí to. Sadnete si na WC a chvíľu máte pocit úľavy. Síce cikáte horúci olej (aspoň vy to tak cítite), ale trochu sa vám uľavuje. Keď sa blížite ku koncu cikania, zrazu AUČ!!!

Čudný pocit. Ako keby sa vám chcelo cikať tak stokrát viac, ako na začiatku. Ostávate sedieť na doske a márne dúfate, že z vás vylezie niečo, po čom to prejde.
Nič nepomáha a rodina búcha na dvere. Lenže oni chcú cikať NORMÁLNE!!!
Vstávate a kráčate do kúpeľne po veľký, ozaj veľký pohár vody. Poloplný mechúr bolí predsa len trochu menej.

Verte mi, fakt. Nič nie je na svete krajšie, ako nemať zápal močáku.

Po dovolenke

2007-08-24T19:55:00.000+02:00

Máme za sebou prvú spoločnú dovolenku s Peťom. Vlastne ja, Peťo a jeho, vlastne naše deti.
No, puberťáčky sú to. Jeden z dôležitých poznatkov bol, že mi liezli strašne na nervy. Ako vám môže neliezť na nervy niekto, kto sa vás po nádhernej prechádzke po Tatrách (namôjdušu šetrnej k ich úbohým nohám, v ich veku som zliezala asi päťkrát strmšie kopce a šliapali sme v snehu po pás celý deň) opýta, načo sme sem vlastne išli.
No načo asi???
Prečo sme vás, milé adolescentky prinútili vypnúť v romantickej tatranskej chate televízor, rádio a podobné zverstvá a týrali vás prázdninovými aktivitami? Prečo ste si museli s nami hádzať lietajúci tanier a hrať karty??? Lebo MY máme prázdniny, MY sa potrebujeme hrať a raz do roka nadýchať predsa len iného vzduchu, MY sme si urobili výlet a VY ste nám urobili láskavosť, že ste išli s nami. Ešteže ste nás neprehovárali, že to chcete platiť z vreckového. To by už naše chatrné psychické zdravie neunieslo.
Príšerne ma štve každý, kto sa dokáže v Tatrách nudiť. No mali sme dve malinké deti (11 a 16) a dvoch psov, s ktorými je do väčšiny územia vstup zakázaný. Škoda, že vás v žiadnej cestovke neupozornia, že nemáte ísť na dovču s pubertálnymi deťmi.
A tak som sa rozhliadala a fotila. Rozhodla som sa zrušiť odposluchy a užívať si to, ako sa dá.

A stále dookola sa snažila zodpovedať na otázku: Ako to, že padli tisíce stromov a kde - tu nejaký zostal? Čím bol iný, že prežil?
A ja? Prežijem toto všetko?

Je čas sa vrátiť...

2007-08-01T19:49:00.000+02:00

... k nej. Obyčajná kniha. Literárne priemer.
Príbeh obyčajných ľudí, ktorí nezabudli, čo je fakt dôležité. Možno si niekto povie, že je to v tých podmienkach ľahšie. A možno práve naopak.
No, za mňa toľko:
Nedokázala a nechcela by som tak žiť. Nechcem večer zaspávať prikrytá zvieracími kožušinami, jesť chrobáky a piť vodu každý tretí deň. No určite by som chcela mať ich múdrosť, ich stály pocit bezpečia a kľudu. Chcela by som byť zabudnúť na ten pocit, ktorý mám každý deň v bruchu, keď idem do práce. Chcela by som sa zbaviť pocitu viny, že mi je jedno, či budem zajtra podávať lepší výkon a či zarobím firme viac peňazí.
Prepáčte... Zas sa nechávam strhávať stresmi, hoci viem, že to tak nechcem.
Je čas sa vrátiť k nej.

O chronických vysvetľovačoch a iných magoroch

2007-07-29T12:17:00.000+02:00

Neverila som tomu, myslela som, že je len jeden - prototyp. Asi sa im v bežnom živote inštinktívne vyhýbam.
No niekedy niet úniku. Posúďte:
Mám zákazníka. Nikdy som ho nevidela, a ak som s ním niekedy telefonovala, tak si na to nepamätám. Donedávna som s ním komunikovala len mailom a priznám sa, kontrolka blikala. Slabunko, ale blikala. Keď si totiž chcel objednať dopravu nášho tovaru a potreboval vedieť rozmery a hmotnosť, po mojom maili, kde všetky údaje dostal, mi poslal odpoveď s vysvetlením, načo boli tieto údaje dôležité a ako sa v dopravnej spoločnosti radovali, keď ich dostali. Neviem, čo sa dá vysvetliť na tom, že je tovar na europalete, ktorá váži 130 kg a jedna krabica z nej vyčnieva, lebo má dĺžku 160 cm.
HOWHG.
Pre normálneho človeka.
Kedysi v máji sme tomuto človeku dodávali... no, to nie je dôležité. Ale bol to tovar zo sklolaminátu a ako viete, je na ňom vždy vidieť usporiadanie sklenených vlákien. Asi tri dni po dodávke mi celý šťastný volal (aha, volal mi!), že má reklamáciu. Jednak ich je n kusov POLÁMANÝCH, jednak m kusov inej farby. Ešteže si to v tomto skazenom svete poriadne preveril. Ako nás pozná, ani my sme tovar dôkladne neprezerali (Nie, krabice boli originál zabalené a tak ich dostal on.) Dobre, pošlite to k nám.
O pár dní prišiel balík. Dotyčné predmety boli skrz-naskrz počmárané liehovou fixkou, takže žiadne vady vidieť neboli (ani žiadne okrem tých v inej farbe neboli) a šéf mu v prvej chvíli chcel poslať náhradnú fixku. Čo bola pravda, pár ich bolo iných. Napísali sme reklamíciu dodávateľovi, ten obratom poslal náhradné, zákazník bol informovaný, že dostane náhradu a túto dostal.
HOWGH.
Pre normálneho človeka.
Po 6 týždňoch prišiel mail, že doteraz nedostal vyjadrenie k reklamácii. Neverila som vlastným očiam. No ráno múdrejšie večera, tak som to nechala uležať. Verím, že to bola najhoršia noc v jeho živote, lebo nemal jasno ohľadne našej reklamácie. Ráno som nelenila, zdvihla telefón, a zachytila len sekretárku.
Po mojom dotaze, čo vlastne konkrétne potrebujú, sa trochu uchechtla a povedala, že to bude pánovi K tlmočiť. O dve hodiny som dostala nasledovný mail:
K Vašej otázke Vám oznamujem, že vysvetlenie Vašej reklamácie je nevyhnutné. Ak sa pýtate, čo ma zaujíma, tak kto/čo/kedy/ako/s kým/prečo/načo/začo/prečo zapríčinil, že sa zdržujeme nekvalitným tovarom.
Bolo mi do smiechu a do plaču súšasne. Náš dodávateľ je ďaleko za oceánom a žiadne vysvetlenie tohoto typu nám nepodá. No moja tvorivosť zapracovala.
Vážený pán K,
túto poľutovania a trestuhodnú nedbanlivosť zapríčinila manželka Josého Fernandéza Maria Fernandéz, lebo mu odmietla poskytnúť sexuálne služby, následkom čoho sa José ožral a ráno v bolestaich hlavy zabalil Váš tovar zle a následne ho od zúrivosti, že musel skoro vstávať, rozkopal.
Bolo to 27. mája t. r. o 7,36. Ihneď po oznámení tohoto stavu bol J. Fernandéz z firmy prepustený a nahradený slobodným kresťanom, ktorý sexuálne, ani alkoholistické problémy nemá.

Nienie, to napísať nemôžem.
Odpísala som mu slušne v tom zmysle, že náš dodávateľ považuje túto vec za korektne vyriešenú a nebude nám poskytovať vysvetlenie a my nenáme žiadne páky na jeho vymáhanie. Verím, že bude v budúcnosti s naším tovarom spokojný.
Po skúsenostiach s podobným týpkom som vedela, že bude zle.
Bolo. Na druhý deň som dostala starostlivo očíslovanú reklamáciu na výrobnú vadu 1 ks tohoto výrobku. Ten výrobok bol odfotený a vyzeral, ako keby ho niekto párkrát poriadne trafil sekerou. Chudák. Neviem, či si pán K nechal prezieravo jeden kus na podobné účely doma, alebo ho zákazník naozaj poškodil pri čelnej zrážke vlaku s nákladným autom... Moja prvá reakcia bola, že ho pošlem bez debaty do piče, lebo je chorý. Po dvoch mesiacoch používania takáto výrobná vada!!! Podotýkam, že celý výrobok sa leskne ako mladucha, okrem tejto diery.
Nechala som to uležať cez víkend. Ak budete počuť o akejkoľvek katastrofe v okolí Českého Krumlova, dajte mi vedieť. Nebudem sa musieť naméhať s odpoveďou na túto blbosť.

Venované Muphy.

Moje nezodpovedané...

2007-07-21T21:53:00.000+02:00

Práve som na jednom blogu napísala, že mám veľa nezodpovedaných otázok. Tak, pre zaujímavosť, pár z nich.
Ak viete odpovede, rada si ich prečítam.
Aj keď... ruku na srdce, naozaj viete?

Čo skutočne nemôžem a o čom si len myslím, že nie?
Čoho sa naozaj bojím a čo len proste nechcem (málo chcem)?
Čo je naozaj dôležité a do čoho som sa len nechala svojím okolím (trebárs aj dosť širokým) vtiahnuť?
Ako a kedy sebe, či iným (určovať hranice iným si dovoľujem len v prípade, že chcú ovplyvňovať môj život) určiť hranice a kedy a prečo ich posúvať?

A jedna menej filozofická, no praktická ako šľak:

Čo v živote robiť (profesionálne), aby som mala pocit zmysluplnosti a aby ma to uživilo?

...viete niekto?

Aby som sa len nesťažovala, jeden optimistický

2007-07-16T07:41:00.000+02:00

Zas ma včera dostali. Trhové správanie niektorých podnikateľov ma skoro dojíma. Posúďte:

Nedávvno som išla do večierky pri našom dome. Škaredý obchodík, akási búda. Majú tam bez debaty najkrajšie zemiaky v Bratislave. Predo mnou mamička s malým chlapcom na rukách.
- Máte chlieb?
- Len včerajší, ale zadarmo.
- Tak Malborky lajtky.

Prepáčte, nezdržala som sa a akciu okomentovala. Ale správanie predavača v tej škaredej búde som ocenila. Nikomu neuškodí včerajší chlieb, a keď ho dával zadarmo - všetka česť.
A včera, na cintoríne sme kupovali sviečku za 20. Keďže sme sa pre zastábvku na cintoríne rozhodli v aute a sme zarytí nefajčiari, na otázku, či aj zápalky, sme museli odpovedať kladne.
- Koľko to bude?
- Dvadsať.
- Dvadsať... čakala som, že dopovie nejakú cifru.
- Dvadsať. (Zápalky v cene)
- Tak vám ich potom vrátime, dobre?
- Dobre, ak sa zastavíte...

Milí moji dvaja búdoví predavči,
máte u mňa proste bod, kladný bod a rada sa k vám vrátim!

Chcem, či nechcem?

2007-07-06T15:32:00.000+02:00

Poznáte to.

Z každodenného pozorovania, z filmov na motívy Rosamundy Pilcher, a skoro určite z vlastných úst... či ste muž, či žena.

NEchcem mať s tebou nič spoločného. NEchcem, aby si mi niečo kupoval/a na narodeniny. Nič NEpotrebujem...

Tak áno, či nie?

Alebo to čosi malé v nás práve tú ťažko zariekanú vec veľmiveľmi chce, no cenzúra dobrého vychovania, či povinných c(a)vikov (aby som nevyzeral/a..., či naopak, aby som vyzeral/a), nedovolí a v skutočnosti si nič neprajeme viac, ako byť po dhlom prehováraní prinútení?

Čo tak raz povedať: Áno, toto je presne to, čo chcem?

Jedna dávna, no vždy čerstvá úvaha.

2007-05-05T20:27:00.000+02:00

Viem, že som tu dlho nebola.
To neznamená, že neprežívam nič, o čo by som sa mohla s vami deliť. Opak je pravdou. Denne prežívam búrky silných emócií (priznávam, že už sa to snáď TROLINKU predsa len ukľudňuje), prežívam lásku, fakt veľa nádhernej lásky a veľa stresov v novej práci, kde mám konečne pocit, že to má význam.

Je mi dobre. A tak si dovolím sem hodiť jednu úvahu, ktorá mi už dávno lieta hlavou a nad ktorou žasnem znova a znova.

Interne delím ľudí podľa rôznych kritérií, v niektorých oblastiach som dokonca čosi ako rasista. Odporný rasista a človek danej skupiny ma ťažko presvedčí o tom, že TAM existujú aj slušní. Napríklad fajčiari.Ale o tých hovoriť nechcem.
Delím ľudí na skladných a neskladných. Všímam si to už na deťoch. Niektoré sa automaticky stavajú na bok, keď im mama zaväzuje šnúrky, či dáva piť. Neviem, či je to výchovou. Proste existujú ľudia, a nie je ich málo, ktorí sa na chodníku bavia so susedom v naozaj najužšom mieste, hoci meter odtiaľ je miesta dosť, vozíkmi v samoobsluhe zaberajú celú uličku, akoby sa nechumelilo, hoci je kam uhnúť. proste žijú v duchu hesla "Každý ma RÁD bude obchádzať".
Často nad tým rozmýšľam. A včera som zažila trochu inú formu čohosi podobného, no fakt mi to padlo veľmi zle.
Peťovi bolo zle. Bol v robote a bolela ho hlava, stále viac. Fajn, nie je problém, neďaleko je non stop lekáreň, o chvíľu som naspäť. Z chvíle bola skoro hodina. V lekárni halda ľudí a čo čert nechcel, každý sa prišiel do pohotovostnej lekárne o ôsmej večer POROZPRÁVAŤ. Aká mastička je lepšia na opuchuté viečka, VICHY, či DERMACOL... dáme si čajík WINTERTIME, či Multivitamín? Ten bol minule fajny. A hroznový cukor! Ananásový, či malinový. Lásočka, ktorý ti to minule tak chutil?
Ľudia s receptami z pohotovosti a ja, ktorej láska potrebovala prachobyčajný paralen, aby mohla vôbec pracovať, sme stáli a RADI si vypočuli tieto reči a RADI počkali, kým si dotyční preštudujú všetky prospekty k danému "lieku". Dvojica predo mnou si svoj polhodinový nákup evidentne užívala a s úsmevom od ucha k uchu povedali predavačke, že oni KEĎ UŽ idú do lekárne, tak kúpia všetko naraz. Ešte tam stáli, keď som si pýtala ja svoje. V tej chvíli mi bolo do plaču.
- Prečo ste nič nepovedali???
Nuž, nepripadá mi slušné sa predbiehať, keď neviem, ako veľmi potrebujú tie lieky oni. A ani mi nepripadá slušné zdržiavať v pohotovostnej lekárni nákupmi, ktoré sa dajú elegantne vyriešiť ináč, inde, napríklad v lekárni so samoobsluhou, či dokonca v drogérii, alebo potravinách. Tam sa môžu rozhodovať, z ktorého tekutého púdra ich ratolesti minule sčervenel zadok aj pol dňa.
Je to vonku, prepáčte mi, ale to, že sú medzi nami ľudia ako títo, ma fakt mrzí.

Prvýkrát

2007-04-06T13:58:00.000+02:00

Rozmýšľam...

prečo človek celý život robí veci, ktoré nevie, ne(o-z)vláda, a keď sa ich konečne naučí, musí robiť niečo iné, čo zas nevie.

No, posúďte:

Narodíte sa...

čo máte práce, než zistíte, ako sať mliečko a kakať do plienok. Vo chvíli, keď máte vyhrané, kŕmia vás lyžičkou a posadia na nočník.

Potom sa učíte byť dieťaťom, aby vás život v pravej chvíli vyfackal do role adolescenta, stanete sa manželom a rodičom a znovu všetko robíte zle, lebo to neviete ináč. A ani sa nenazdáte, ste dedkom, či babkou a všetko začína odznova.

A potom príde vec, ktorú sa nemožno nijak naučiť, ani sa na ňu pripraviť. A nikto nám o nej neporozpráva. Smrť.

Nie, nechystám sa umierať.

Iba som sa vo svojom vysokom veku dostala do role, ktorú zvládam s oškretými ušami iba za významnéj tolerancie všetkých okoložijúcich a som im za to vďačná. Ja, ktorá som bola roky hrdá na svoju samostatnosť, sa teraz učím potkýnať o ľudí a zvieratá a počúvať štyri zvuky naraz a nezošedivieť. Chodím spať o deviatej, kedy môj mozog definitívne vypína.

A viete čo?

Je to krásne a dúfam, že si to užijem aspoň chvíľku po tom, čo sa to naučím...

Nikdy nie ste odborníkom na život, ktorý žijete.

Záujem

2007-04-01T08:19:00.000+02:00

Kedysi dávno som pri komentovaní majstrovstiev sveta v krasokorčuľovaní počula zaujímavú vec. Dievča, ktoré sa umiestnilo na 24. mieste, ako jediné uviedlo ako svoje hobby krasokorčuľovanie. Často na to myslím. Aby som nestrácala radosť z vecí, ktoré robím.
Predvčerom sme boli na koncerte. V prvej časti vystúpil mladý huslista. Hral výborne. Potlesk bol veľký, tak pridal. Za ním sedel orchester a prídavku sa samozrejme nezúčastňoval. Pozorovala som hráčov. Niektorí cudne klopili očí, niektorí očami blúdili pomedzi divákov. Možno rozmýšľali, čo zajtra na obed, či ako pokračuje hokej. Všade zneli Bachove tóny a boli očarujúce vo svojej živočíšnej naliehavosti.
Vtedy som HO zbadala. Jeden člen orchestra. Mladý chalan. Oči mu žiarili, dýchal podľa taktov a sedel na stoličke, už - už vyskočiť. Prežíval každú notu, akoby ju hral sám. Mala som pocit, že jeho koníčkom je hra na husle.
Nakoniec, veď to bol JEHO koncert, nie?

Doma...

2007-03-25T13:59:00.000+02:00

- okamžite sa začni tváriť milo, lebo idem domov!

(sama si uvedomujem, ako sa mi spomedzi stisnuté pery prediera úsmev. Ako sa mi smejú oči... Nevydržím to!)

- a teraz si kde, moja?

Greatest love

2007-03-06T19:29:00.000+01:00

Tu by som mohla hovoriť o mnohých veciach.
No ako vždy, budem moralizovať a poučovať... veď tak rada vychovávam druhých... No toto je lekcia, ktorú sa učím každý deň aj ja (a veľmi ťažko!)
Takže aká je to tá nerozlučná dvojica, ktorá sa medzi nami prechádza a svojou vernosťou môže byť príkladom nám všetkým?
Pamätáte sa na môj seriál o Tarote, ktorý som ako správny blíženec nechala nedokončený? Karta Voz... karta nového začiatku (či začiatku vôbec???). Karta dospelosti. Novej slobody a novej zodpovednosti a povinností.
A to je najvernejší manželský pár v dejinách ľudstva...
Sloboda a zodpovednosť.
Cítim to každý deň. Byť dospelý prináša nové práva a nové povinnosti.
Byť dospelý je krásne, i ťažké. Dáva nový rozlet i okovy. Zrazu môžete a musíte kopu vecí. Máte svoje peniaze, a musíte platiť kopu účtov. Môžete ísť neskoro spať, ale musíte ráno skoro vstať...
Babuľky moje krásne, ste veľké, no o živote toho viete veľmi málo. Cítite silu krídel a chcete lietať. Pomôžem vám. No sľubujem vám, že slobodu nedostanete zadarmo. Odo mňa, od tatiho, ani od života.
Bude to bolieť, a bude to krásne. Ako je mne s vami.

Hnus, hnus, hnus!

2007-02-25T21:29:00.000+01:00

Toto musím napísať, ináč by ma roztrhlo. Nie preto, že by som si potrebovala kopnúť do človeka, ktorého ľúbim a o ktorom som presvedčená, že ľúbi mňa. Ale...
Áno, rozoberali sme to už tisíckrát. Aj na mojom blogu.
Lásky, skutočné, tajné, virtuálne... Pár krásnych slovíčok písaných, keď skutoční blízki spia za svetla najmenšej žiarovky v byte. Len tak, potešiť srdce. Siahnuť si na nedovolené aspoň cez sklo monitora. Chápem... čiastočne. Po rokoch manželskej nudy a stereotypu (už toto slovné spojenie mi nereže, ale je častou realitou)... možno...
Pred rokom som v tom frčala a mnohí z vás to vedia. Páčilo sa mi to, dokonca ma to kamsi posunulo, či už v dobrom, alebo v zlom zmysle. Nikomu sme neublížili (dúfam), celý čas som opakovala, že je to síce krásna, ale hra.
Hra na "lásku". Nebola to láska, ale chvíľami to tak vyzeralo.

Teraz som zamilovaná a milujem naozaj. To, čo prežívame, je zo dňa na deň krajšie. V reáli. No čo čert nechcel, našla som rovnaké slová, písané inej, vzdialenej "kamaláske". Tie isté slová písané v tom istom čase, ako ich písal mne, alebo v čase, keď mňa poslal spať s tým, že ráno vstávam. Zatočil sa so mnou svet. Zobralo nám to pár dní života. Slzné kanáliky mi išli prasknúť, ako boleli, lebo som už nevládala plakať.
Poviem vám, drahí moji... Bolelo.
Áno, cítim sa podvedená, hoci sa JEJ nikdy nedotkol (tomu verím).
Prečo?
Nuž, myslím, že človek robí s iným partnerom to, čo mu chýba vo vzťahu, ktorý má. A ja nechápem, čo z tohoto v mu našom vzťahu chýbalo.
Áno, cítim sa ponížená.
Áno, cítim sa mizerne, hoci ON urobil všetko pre to, aby ma presvedčil.
No potrvá to veľmi dlho.
Píšem to pre vás všetkých, ktorí to robíte. Skúste si predstaviť, že by ste tie slová našli na druhej strane. Zamyslieť, či si to váš partner zaslúži.
A ak áno, snáď ho raadšej nechajte. Ja si svoju lásku tiež nechávam a skúšam veriť. Až život ukáže, aká bola pravda. A vás, ktorí ma ne/máte radi, prosím, zdržte sa štipľavých komentárov na jeho adresu. Mám ich v sebe dosť.

Braček,

2007-02-25T20:12:00.000+01:00

napísal si mi, že za každými otvorenými dverami sú troje ďalšie zavreté... a ja nad tými slovami stále rozmýšľam.

Koľkokrát v živote som mala pocit...

že viem...

že som vyriešila problém...

že som podrástla...

že som našla cestu...

a o pár hodín, či dní stojím na počiatku cesty a učím sa všetko nanovo.

Či nie?

Myslím, že niektoré veci tušíme a niektoré vieme. A že to asi zatiaľ stačí a keď budeme múdri až no, zoberú nás stadeto medzi bytosti múdre do ďalšieho levelu.

Tak veľa šťastia pri hľadaní ďalšieho kľúčika!

Dôvera je slovo písané krvou

2007-02-21T19:52:00.000+01:00

Dôvera je slovo písané krvou
Chcem, či nechcem.Ak chodím s otvorenými očami, proste mám prehľad, ktorá "selebrita" práve fajčí ktorému milionárovi, ktorý politik kúpil akú kabelku (napríklad značky BMW) ktorej milenke a čo na to manželka a bývalá milenka a podobné nezmysly. Mediálny spor o tom, kto je vrah a kto obeť v kauze Svoboda mi spoľahlivo spôsobuje nevoľnosť. Dona Anna a Jose Filip šuviks.BLEE!
Rozmýšľala som, čo za hyeny sú ľudia, ktorí odfotografujú mŕtve telo a obrázky predajú novinám. Prečo sa vyjadrujú susedia k intímnostiam ľudí spoza steny a koľko asi platia novinári a ako.
Lebo... každý máme v hlave informácie, ktoré by zaujímali mnohých iných. Ja osobne určite. Vedela by som predať niekoľko čísel "obľúbeného" denníka, ktorý chtiac - nechtiac prečítam poza niečí chrbát cestou do práce. Rozmýšľam nad tým, ako a prečo tí ľudia môžu.
Našla by som stovky dôvodov, prečo áno. Len jediný, prečo nie. Tí ľudia mi dôverujú. To je, akoby som držala istým spôsopom ich srdce, či inú veľmi dôležitú časť života v rukách. Zverili mi tajomstvo a ja som zaňho zodpovedná. Ležia vo mne ako poklady potopených lodí na dne oceánu a tam ostanú.Lebo dôvera je písaná krvou.

Výhrada vo svedomí II, alebo z iného pohľadu

2007-02-13T06:51:00.000+01:00

V sobotu ideme na služobku. Nemyslím, že to ovplyvní HDP Slovenskej republiky. Dokonca ani pracovnú aktivitu zamestnancov, či atmosféru vo firme. No musím šiesty deň v týždni vstať, odcestovať nejakých 100 km, celý deň predstierať záujem o rozprávanie jedného ješitného chlapa a neskoro večer sa na smrť unavená vrátiť domov. Ako rada by som povedala, že si svoju sobotu vážim ako deň, ktorý chcem stráviť s rodinou a priateľmi a nikam nejdem. No ja nemôžem. Keby bol prijatý tento zhovadilý zákon a bola by som adventistka, židovka, či čosi podobné, mohla by som sa vyhovoriť na náboženské presvedčenie rovnako, ako všetci ostatní kresťania na nedeľu. No povedať, že si jednoducho svoj čas vážim a chcem si vyberať, komu mimo pracovnej zmluvy ho venujem, sa nedá.
Druhá vec. Z duše nenávidím povinné oslavy a priania nového roku, narodenín, dokonca po 32 rokoch aktívnej alergie aj prianie "nazdravie" po kýchnutí. Ak mám nejaký sviatok, oslávim ho s ľuďmi, s ktorými chcel. Medzi mojimi priateľmi je bežné oslavovať aj s darčekmi všetky dôležité kroky v živote (s láskou si spomínam na oslavu môjho rozvodu, na ktorej som dostala kopu darov typu mužské papuče, vankúšík, prezervatívy a podobne), no stále si vyhradzujem právo tieto veci osláviť KEDY chcem, AKO chcem a hlavne S KÝM chcem.
No nie som katolík, tak nemôžem.

Kde som, čo som a s kým som

2007-02-12T21:11:00.000+01:00

Zaprisahala som sa, že nebudem písať nič osobné. No keďže si uvedomujem, že mám aj tu veľa skutočných priateľov, ktorí mi držia palce a úprimne sa zaujímajú, čo robím a prečo nepíšem, cítim istý dlh.
Viem aj to, že sa éterom šíria fámy, takže:
- áno, som už dlho šťastne zamilovaná REÁLNE
- áno, mám sa fajn
- áno, zoznámili sme sa na nete
- áno, prišla som bez zásluh k dvom veľkým babuľkám, ktoré za svoje deti nepovažujem. Mne však život ukázal, že skutočná rodina nemusí byť tá pokrvná (že, Dany, Danko, Zitka, Alenka, Mária, Peťka, Jarka a mnohí ďalší, za ktorých by som kedykoľvek a bez váhania dýchala?). Pomaly si k sebe hľadáme cestu, je to trpkosladká skúsenosť a uvidíme
- áno, som v novej práci
- nie, zatiaľ spolu nežijeme
- nie, netuším, čo ma čaká
- nie, ešte stále neviem, čo urobím so svojím životom, aby som mala konečne pocit užitočnosti
- áno, ešte stále rozmýšľam, kto som... nie veľmi úspešne.

Strašne by som chcela písať. No myšlienky sa mi mihajú hlavou takou rýchlosťou, že ich nestíham zachytávať na túto bielu plochu. Chýbate mi, ale teraz sa nemôžem tváriť múdro. Denne o sebe zisťujem veľa nelichotivých vecí a námetov na rozmýšľanie o radikálnom exorcizme svojich prehnaných predstáv.
Môj nádherný chlap ma svojou priamosťou, čistotou a jednoduchosťou učí naozaj žiť, bez filozofických zdôvodnení, no s úžasným citom. Denne žasnem nad jeho veľkosťou... Ja, ktorá som si bola tak istá, že viem najlepšie, ako veľa vecí robiť správne...
Takáto je pravda o Andy Čvirovej dnes. Mala som pocit, že to musím povedať. Mám toho toľko nového, že to vyzerá, že nemám nového nič.
Ďakujem všetkým krásnym ľuďom, ktorých som trebárs spoznala tu a vďaka ktorým som dnes tam, kde som. Vy viete, kto ste.
Zvláštny pozdrav posielam do nemocnice v Košiciach. A... a...
...vy viete... ľúbim vás.

Dolu kopcom

2007-01-18T20:08:00.000+01:00

Tento rok začal nejak čudne. Bodaj by nie, čaká ma životné jubileum, ktoré mi veľmi jasnou rečou hovorí, že som za polovicou. Aj keď sa priemerný vek zvyšuje, osemdesiatky sa dožíva máloktorá žena.
Idem z kopca. To je dobre, lebo do kopca by som to už ťahala ťažko. Učím sa používať brzdy, občas sa kotúľam po páde dolu držkou, prsty márne zarývajúc do asfaltu.
A rozmýšľam, ako naplniť svoj osud. Nesmejte sa, vždy som verila, že ak tu už sme, tak by sme mali byť zmysluplne. Vždy som verila, že nie je jedno, či život strávim metódou najmenšieho odporu, či po sebe spálim mosty, aby po nich už nikto neprešiel, či sa každý môj odchod bude oslavovať Donom Perignonom a stovkami farebných konfiet. Vždy som sa snažila veriť, že by som mala zomierať múdrejšia, ako som sa narodila, čo je podľa mňa dosť ťažká úloha. Novorodencov totiž považujem za múdre bytosti, nie za nepopísanú tabuľu. Ostávajú takými, kým im nevysvetlíme tisíce našich pravidiel, z ktorých je väčšina nezmyselných. Dobre si pamätám, ako mi rodičia vysvetľovali, že si Ježiško (áno, ten, čo nosí darčeky) poctivo zapisuje všetky moje skutky, aby mi to raz spočítal definitívne (Vianoce som považovala za akési medzisúčty môjho správania, o to ľahšie som pochopila význam polročného vysvedčenia). Bolo pre mňa veľmi ťažké to prekusnúť. Zmierila som sa s tým, že je Boh čosi ako môj protivník, ktorý striehne na moje chyby. Medzitým som znemila názor. Tisíckrát.
Nie som ateistka. Nie som veriaca v zmysle žiadneho náboženstva. No v jedno by som chcela veriť navždy. Že nie je úplne jedno, ako žijem. Že nie je jedno, či sa hanbím, keď sa ráno dívam do zrkadla. (Nemyslím ten šok z rannej frizúry!)
Som za polovicou a rozmýšľam.
Či ma baví zarábať niekomu každý rok na drahšie auto.
Či a kedy chcem robiť niečo zmysluplné a čo by to malo byť.
Koho skutočne ľúbim a s kým sa chcem stretávať a ako sa môžeme obohatiť.
... a či som už niečo užitočného urobila, keby náhodou...

Ide do tuhého

2007-01-08T21:39:00.000+01:00

Tak, vážení, končí sranda. Neviem, odkiaľ to viem, ale viem to. Tisíckrát som si sľubovala, že sem nebudem písať veľmi osobné a veľmi intímne veci, ale... toto je niečo tak výnimočné, že sa s tým musím podeliť.
Keď sa žena zamiluje do muža, je to krásne, fascinujúce, bolí to, slzné kanáliky sú v permanencii, pochybuje sama o sebe, o každej svojej krivke... Je zasnívaná, stále rozmýšľa, ako myslel to a tamto a čo by bolo, keby povedal aj toto. Premieta si všetky detaily každého milovania a primýšľa stovky a tisíce ďalších. Telefonuje a píše si s ním krásne, i boľavé slová.

Som zamilovaná do najúžasnejšieho heterosexuálneho chlapa na svete. Tým som si istá. A čo je teda zvláštne?

Že som dostala pusu od puberťáčky v rozkvete, že ma objalo dievča, ktoré tak veľmi postráda objatie mamy, ktorá tu nie je. Že počúvam v jeho hlase akúsi novú radosť a chce sa mi revať ako malej...
A ja som šťastnejšia, ako kedykoľvek predtým.
Hm...

Výhrada vo svedomí, alebo pápežskejší, ako pápež

2006-12-26T13:38:00.000+01:00

Vianoce, sviatky lásky, rodiny, porozumenia...
Haha!
Sestra si bola 24. kúpiť bagetu. Je vegoška, tak zeleninovú. A dostala k dobru zaujímavý poznatok. Predavačka sa jej opýtala, či si kupuje zeleninovú preto, že chce zeleninovú, alebo preto, že je pôst. Ona odpovedala, že je vegetariánka.
Predavačka síce spriaznemú dušu nenašla, nič to. Vyžalovala sa polospriaznenej.
Vraj si ľudia kupujú normálne šunkové a klobásové bagety, bez ohľadu na to, že je pôst. Kam to ľudstvo dospelo!
Nuž... podľa mňa je v RKC prísny pôst len na popolcovú stredu a veľký piatok. Takže obavy danej predavačky o to, že napomáha hriechu, boli zbytočné. No prešiel mi mráz po chrbte z iných dôvodov.
Ak schvália ten zákon, ktorým sa toľko vyhrážajú (dúfam, že nie) a nebudeme si môcť kúpiť čo chceme, kedy chceme, dúfam, že podobnú zmluvu schvália aj s ostatnými náboženstvami a myšlienkovými prúdmi a že zarytí vegetariáni, či jogíni nepredajú katolíckym deťom čokoládu, lebo je nezdravá a ich svedomie im nedovolí ničiť deťom zdravie. Ostáva dúfať, že sa rýchlo rozbehnú iniciatívy za riadnu evidenciu rozloženia pracovných síl podľa presvedčenia a na nete si budeme vedieť zistiť, kde nám práve predavačka predá antikoncepciu, prezervatívy, chlórové čistidlo, či šunkový sendvič.
Aby sme sa zbytočne neprehnali, no nie?

Doplnené 27. 12. Tak som objavila Ďalšiu zhovadisloť: http://www.sme.sk/c/3067442/Cast-poslancov-KDH-nechce-sobasit.html
Tak dufam, ze ked sa ma to bude o 20 rokov týkať, budú na Slovensku aj iní poslanci, ako za KDH. Alebo sa pôjdem vydať do Španielska, či Čiech, ako homosexuáli. Hm, hriech je hriech.

Hanba blavákom

2006-12-23T00:27:00.000+01:00

Už mám celkom dosť sporov Bratislavčania kontra zvyšok sveta.

Tých článkov o tom, že sme ... a prišelci sú...

Že všetok bordel Bratislavy majú na svedomí Bystričania, východniari, obyvatelia Dolnej Stredy, či Vyšných Útekov.

No, vážení... Bez ohľadu na to, či sem títo dochádzajú denne, týždenne, mesačne, či raz do roka, dnes večer sú preč. Každý, kto sa cíti "Doma" inde, ako v Bratislave, je dnes večer "Doma". Je víkend, ktorý je zakončený Vianocami a každý, kto sem naozaj bytostne nepatrí (neviem to ináč povedať...), tu nie je.

No to, čo sa dialo na uliciach... neviem, či je to bežné v každý piatok. Kopy ožranov, búchanie na dvere električky, predohry pedofilno-pedofilných stykov na každom kroku, z cigaretového dymu človek neunikne vôbec nikde, kopanie do zastávky MHD (ak by sa týpek udržal na nohách, určite ju rozkope, čo by som v priamom prenose videla premiérovo), poviem vám, ľudia sú ako besní.

V Bratislave len domáci, a mrdník.

Hanbite sa.

Hanbime sa.

Výhody dospelosti

2006-12-20T17:09:00.000+01:00

Dnes som sa dozvedela, že sa správam ako malé decko.
Hm...
V mnohých ohľadoch by som bola šťastná, keby som to dokázala. V mnohých určite nie.
Tak vraj niektoré deti tri dni pred koncom školského roka nikto na svete neprinúti si plniť žiadne povinnosti. V niektorých rodinách si deti cez prázdniny ani za svet neumývajú zuby. ???
V hlave sa mi spustila lavína spomienok a myšlienok.
Spomenula som si...
...u nás sa o plnení povinností nediskutovalo. To neznamená, že som si ich vždy plnila vzorne, ale legálne som žiadne úľavy nedostala a za ich nesplnenie som sa vždy hanbila. Potom som sa dostala na internát a bolo na mne, kedy upracem, vyperiem, kedy sa budem učiť a kedy zabávať. Zrazu som bola dospelá a nikto na svete ma nedonútil robiť veci, ktoré som nechcela.
Veď som slušný človek! Nepotrebujem výkonnú moc, aby mi riadila život.
A predsa. Stretla som ženu, ktorá ma dlhý čas prinútila zabudnúť, čo chcem a ako si predstavujem život. Ktoré vedela lepšie, ako ja, kedy si mám meniť nohavičky a ako majú vyzerať, i kedy mám nárok navštíviť manžela v nemocnici.
Keď som sa jej zbavila, začala som dýchať... a robiť nenormálne veci, hlavne ma tešila predstava, že by sa stali terčom jej krutej kritiky, keby ešte mala na mňa nejaký dosah!
Zrazu mi pripadalo nesmierne oslobodzujúce hodiť ponožky do kúta za posteľ a nechať ich tam do rána, či dokonca dlhšie. Vysávať koberec v nedeľu večer. V nedeľu obedovať rohlík so syrom... Na veľkú noc si uvariť zemiakovú omáčku. Prísť na smrť unavená domov a zaspať neumytá v pulóvri a nohaviciach.
Keď zomrel ON, stala som sa dospelou definitívne.
Netúžim musieť v sobotu vstať a utierať prach, stále ma nesmierne teší, že to môžem urobiť kedykoľvek. Netúžim musieť nič!
No môcť sa pritúliť k niekomu, kto za mňa rozhodne dôležité veci a v blízkosti koho kľudne spím, lebo viem, že tu proste je...
Môcť sa dobrovoľne podriadiť a mať z toho radosť (či si aj trochu pofrfľať a nakričať, ale vedieť, že to nemyslí zle :-) )...
V niečom by som sa chcela správať, ako malé decko.
Dovolíš mi to?

Brutálny život

2006-12-18T17:07:00.000+01:00

Naozaj, naozaj nemám rada seriály. Ich rozvláčnosť, utínanie deja v rozhodujúcich okamihoch, aby divák musel pozerať aj nabudúce, nekonečné pokračovania... To nie je nič pre mňa.
Naozaj, naozaj nemám rada násilie. No niektoré problémy je treba riešiť razantne. Veľmi razantne.
Nesmejte sa, medzi pár seriálmi, ktoré som sledovala bez dychu, hral prím seriál Brutálna Nikita. Videla som v ňom svoj život. Neviem, či aj ostatní, a neviem, či to bol zámer tvorcov.
No ja som tam videla veľmi podstatné posolstvá pre môj život:

1. V sekcii 1, kde Nikita pôsobí, pracujú ľudia, ktorí by ináč boli odsúdení na smrť. Dostali šancu stať sa agetnom (väčšinou ide o boj proti terroru) schopným všetkého. Nemajú čo stratiť, keďže sú oficiálne "po smrti", nemusia sa jej báť. Každý ich deň je "navyše". A tak aj môj. Všetci sme odsúdení na smrť a každá chvíľa navyše je dar. Väčšina z nás si to neuvedomuje, čo je na ich škodu.
2. V každom detaili ich práce sú tímom. Musia si dôverovať a spoliehať sa jeden na druhého. Chyby sa trestajú bolesťou a smrťou. Vlastne ich nemusí nikto trestať, zomierajú pri "obyčajnej" nedôslednosti, či omyle. Možno by aj mne prospelo uvedomiť si, ako veľmi je môj život závislý na ľudskej spoločnosti a akokoľvek sa cítim silná a samostatná, bez ostatných by som rýchlo skončila. Keď si len predstavím, že by mi netiekla voda a mala som studený radiátor... Br!
3. No najviac ma dostal jedne citát. Povedala ho Nikita Birkoffovi, keď ten psychicky nezvládal situáciu a chcel sa zabiť. Namierila naňho zbraň a odistila. Díval sa do jej hlavne hodnú chvíľu, kým ona s touto hrou prestala. A vtedy povedala TÚ vetu:

Pre smrť nemusíš nič urobiť, tá príde sama. So životom sa musíš sakra pobiť.

Venované všetkým, čo sa stále pokúšajú čosi urobiť pre svoju smrť.

Úvod

2006-12-17T20:14:00.000+01:00

Tak. založila som si blog.
Je, a nie je voľným pokračovaním cvirova.blog.sk. Doteraz som sa nikam neponáhľala.
Veci, ktoré som chcela povedať, som povedala inde, a hlavne ľuďom osobne a menej vecí som riešila verejne. Tiež som minimálne prispievala do diskusií, čo sa pozitívne odzrkadlilo na mojom zvýšenom tlaku.
Ale predsa len... denne vidím javy, ku ktorým by som sa chcela vyjadriť. Už nebudem toľko písať o sebe, aj keď z mojich postojov bude zrejmé všeličo.

Z organizačného hľadiska by som chcela povedať, že je to môj blog a podobne, ako u mňa doma, aj tu uvítam len ľudí, ktorí prichádzajú v dobrom a budú sa správať slušne. Komentáre tých ostatných bez mihnutia oka vymažem podobne, ako kľudne pošlem domov návštevu, ktorej pobyt u mňa v byte mi nerobí dobre.
Tak vitajte a správajte sa slušne.