Keď sa ma piko pred pár dňami opýtal, či už som dostala pozdravy od svojich kamarátov, dívala som sa naňho nechápavo. Že čo si to o mojich kamarátoch myslí. Vianočné pozdravy!!! Pche!
Na druhý deň TO začalo. Božemôj... Dokonca aj vyznávači a uznávači vianoc, oproti ktorým som ja naozaj vzorná katolíčka si DOVOLILI mi poslať prianie k vianociam.
Takže... musím.
Podotýkam, že ak bol Ježiš Kristus synom Boha, tak som do krvi presvedčená, že ma absolátne na háku, či niekto slávi domnelé výročie jeho narodenia, alebo nie. Myslím, že ho skôr zaujíma, ako sa správame, a to hlavne k slabším, bezmocným, chorým, starým. Preto pri všetkej úcte k vyššej moci, v ktorú verím, vianoce ako duchovný sviatok neuznávam.
A ak vás zaujíma, komu prajem stále všetko dobré, tak potom:
Mame, Eve, Pikovi a naším deťom, Dankovi, Romanovi, Márii, Zitke, Zuzke, Ľudke, Ingrid, Danymu, Miriam, Mirkovi a spol., Peťke, Lucke, Jarke, Vierke, môjmu doktorovi Peťovi, Malejkit a Zorovi, a niektorým milým ľuďom, ktorých som stretla v obchodnom živote a ktorí mi pomohli, alebo aspoň boli milí.
Musím, žiaľ, konštatovať, že zoznam ľudí, ktorým prajem poriadny pád na zadok na ľade, čo sa vonku miestami tvorí, je oveľa viac. A nebudem ich menovať.
Takže, vy, ktorí ste z vianoc namäkko, užite si to.

Toto nebude NORMÁLNY vianočný článok o tom, ako ma dojímajú rozžiarené detské očká a koledy vnucované nám v každom obchodnom dome aj počas nákupu rohlíkov, oleja do šicieho stroja, či Allways ultra. Všetci viete, že celý tento blog nie je normálny a samozrejme, že to viem o celom svojom živote.
Chcem napísať o tom, ako nesmierne ma jedujú všadeprítomní vyberači peňazí, ktorí (nemajú to z vlastnej hlavy, ktosi ich dobre zorganizoval) vám pomaly znemožňujú prejsť mestom bez toho, aby ste mali stokrát pod nosom akúsi kasičku s dojímavým zdôvodnením, prečo by ste mali vytiahnuť peňaženku a prispieť. Úprimne, hnusí sa mi, keď niekto odo mňa niečo pýta a najmä peniaze (s výnimkou dobrých priateľov, či rodiny). Je mi nepríjemné, ak to robí tak, že vlastne nemám úniku a na každom kroku sa musím cítiť trápne, že vlastne kvôli mne kdesi zomrelo dieťa, alebo ak čírou náhodou žije, plače, lebo som mu JA nekúpila hračku na vianoce. Trochu lepšie sa mi táto situácia znáša s vedomím, že tých kasičiek je toľko, že ak by som aj prispela raz, dva, trikrát, aj taksa budem ešte veľakrát musieť cítiť ako vinník všetkého utrpenia sveta, ktorému som nepomohla zabrániť.
Takže definitívne:
Som ochotná do en percent môjho mesačného príjmu niekomu prispievať, čiže sa deliť s tým, čo mám, napriek tomu, že už živím dve deti, na ktoré odmieta prispievať tento štát, aj ich mama. Napíšte mi, kto na čo a koľko potrebujete a priložte číslo účtu. Ja si vyberiem jedného z vás, a pod ŽIADNOU maskou ma už neobťažujte s kasičkami, lebo sa nepoznám.