Kto ma poznáte, viete, že nie som mama. Spolu s mojím mužom vychovávam dve dcéry a denne narážam na kopec otázok. Nechválim sa, že s nimi viem jednať a viem, ako ich pripraviť na život. No odkedy mi kamarátka povedala, že je možno pre nich dobre, že nie som ich vlastná mama, rozmýšľam:
Situácia 1: V lietadle pred odletom
Letuška nám dáva školenie, čo robiť v prípade núdze. Niektorí majú udivený a zhrozený výraz v očiach, keď počujú, čo všetko by sa mohlo stať, väčšina drieme. Ja som záujmom počúvam a pripájam sa k tým, čo sa modlia, aby sme nič z toho nepotrebovali. Masku, záchrannú vestu, kĺzačku na núdzové vystupovanie. Zrazu ma zaujme veta: "Rodičia nasadzujú masku NAJPRV SEBE, potom deťom". To ma zarazí a trolinku zmení môj život navždy. Na prvý pohľad aký egoizmus! Budem môcť dýchať o dvadsať sekúnd skôr, ako moje dieťa??? V duchu si predstavím tisíce rodičov, čo v snahe zachrániť život najprv deťom rvú na ich tváričky masky a pritom strácajú vedomie. Možno nakoniec nezachránia nikoho...
Situácia 2: Z detstva mojej známej, okolo roku 1940
Za stolom sedí otec a je chlieb s klobásou. Chudoba, hlad... Zíra naňho šesť detských očí. Naprázdno prehĺtajú. Matka to nevydrží a povie: "Veď im nemôžeš kúsok dať?", a otec nato "Keď sa nenajem ja, zdochnú aj ony." Ó, aké kruté. Naozaj? Nemal v niečom pravdu? On v prvom rade potreboval silu, aby na druhý a ďalší deň doniesol aspoň trochu peňazí na ďalšie týždne...
Prečo to píšem? V našej rodine, ako v mnohých iných, sa od detí skoro nič nežiada. Prídu zo školy, urobia úlohy a pozerajú televízor. Nuda. Ani ich nenapadne sa opýtať, či niečo netreba. Ak by bola v strede chodby kaluž vody, budú ju prekračovať. Ale áno, počuli o existencii handry, ale...
Včera som mala s Pikom zas dlhý rozhovor. Chcem, aby prispeli svojou troškou do chodu domácnosti. Aby sa naučili, že život a dospelosť nie sú len práva, ale aj povinnosti. Aby z nich raz neboli mamy, ktoré budú sedieť s kamarátkou na káve, zakiaľ bude s ich deťmi v parku dedo.
Budeme egoistickí rodičia. Trolinku.

Vrátila som sa. Som tu.
Bola som v Údolí smutných očí. Vlastne aj Prázdnych očí. Bez života, bez prítomnosti, bez výrazu. Ale viac ich bolo tých smutných. Každého veku. Dievča s tváričkou víly, cez ktorú namôjdušu prenikal mesačný svit, múdre ženy s tvárami lemovanými vráskami a šedinami a babičky, ktoré upínali zrak k nebu, lebo tak ich to učili. Nech si ma ten Pánboh už k sebe vezme.
Snažila som sa z nich vyčítať ich príbeh. Chvíľami som mala pocit, že ho držím za nohu, no väčšinou mi vykĺzol z ruky ako čosi, čo pri miernom stisnutí vyletelo z mojich dlaní. Tie príbehy neboli moje, neboli pre mňa. Ale boli nekonečne smutné. Verte mi, že ten smútok neviem s ničím porovnať.
Môj bol len jeden. Boľavý, aktuálny, s koreňmi v dávnej minulosti, ako to tak býva...
A ten si musím dožiť do konca.

Musím sa priznať, že mám dosť, priam po krk, správ o rodine Mullerových, s ktorou nech sa snažím, ako snažím, necítim súcit, lebo trápenie posledných mesiacov sebe, svojej rodine aj študovaným lekárom do značnej miery zapríčinila sama. Prepáčte, nechcem diskutovať o tom, či za to mama môže, alebo nie.
Proste mi jej a jej manžela NIE JE ľúto. Trápia sa totiž v dôsledku svojho rozhodnutia DOSPELÝCH ĽUDÍ.
Ľúto mi je detí, ich detí i tých, na úkor ktorých sa liečili tieto beznádejné prípady. Nedávno som bola na charitatívnom koncerte, kde sme sa všetci skladali na akýsi prístroj za nejaké dva milióny. A tu sa prešustrovalo oveľa viac a nikto na svete ma nepresvedčí o opaku. Som krutá? Možno. Viem, že nie je možné nariadiť interrupciu matke, ktorá nosí beznádejne choré dieťa. Ale...
Psa, ubitého palicou pred objektívom mobilu, či inej kamery, mi ľúto je. Bol objektom krutosti nejakého grázla. Nijak sa o svoj osud nepričinil. Ale...
Pointa???
Národ plače, spisuje petície, delí sa na polovice, sympatizanti, kontra odporcovia. Ktosi chce psa pomstiť. Možno potečie ďalšia krv.
A ja sa pýtam, čím sú títo menovaní viac, ako tisíce týraných a chorých ľudí a zvierat, o ktoré sa nikto nestará? Tým, že tam akási TV stanica zaňuchala peniaze?
A vám sa to ešte chce pozerať? Mne nie.

Ten deň bol zas jedným z tých, kedy som dostala pocítiť, že VŠETKO robím zle, NIČ ma nezaujíma, proste som akosi omylom... tam, kde som.
Nie doma, myslím to ostatné, a o tom nechcem písať. Je to totiž úplne zbytočné.
Naša Fifi mala oslavu narodenín a pri tej príležitosti som piekla tortu. U nás sa sladké koláče míňajú veľmi pomaly napriek tomu, že sme ju načali so všetkými babkami a jedným dedkom. Aj tak ostalo veľa.
Už dlho som naňho myslela. Na deduška z ôsmeho. Chodieval s palicou, veľmi sa mu triasli ruky a vždy mi trhalo srdce, keď som ho videla niesť tašky z obchodu. Párkrát sme sa spolu viezli výťahom a vždy mi veľmi dôrazne prial všetko dobré pri rozlúčke. A ja som si stotisícikrát povedala: Keby tak žil ON...
Odvalila som teda kus tej torty a oznámila Pikovi, že idem na ôsme za dedkom. Hneď sa hrabal so mnou a Malakit s nami. Deň predtým im totiž dal fantastické kuracie kosti.
Samozrejme sme najprv zbuntošili od telky susedov (a Malakit im prelustrovala byt), nevedeli sme, ako sa dedko volá. Medzitým sme riešili otázku, či dedko môže jesť tortu. Potom otvoril.
- Doniesli sme vám kúsok torty...
- A kto mal narodeniny?
- Dcéra.
- No, ja mám síce cukrovku, ale ďakujem pekne. Poďte ďalej.
(No, pekne...)
Nalial (vlastne ponúkol, nalievala som ja, lebo sa mu triasli ruky tak, že fľašu sotva udržal) nám akúsi slivku (my ako alkoholici - amatéri sme sa skoro zložili).
- Ja si dávam len do kavy, ale s hosťami si dám...
Za krátku polhodinku nám stihol porozprávať asi štyridsať rokov života. O nemeckom zajatí, ako jedli trávu, a aj tak riskovali zastrelenie, že si opatrili jedlo... O dvoch dcérach, ktoré sa oňho vzorne starajú.
O našej torte sa vyjadril, že sladké síce nemôže, ale je to dar, a ten sa nevyhadzuje, takže ju pomaly zje.
Keď sme odchádzali, mali sme červené oči všetci. Neodolala som a vrátila som sa od dverí, aby som ho objala. Obaja s Pikom strašne postrádame našich tatov.
A znovu som získala pocit, že som sa nenarodila omylom.