Tak zajtra máme prvé výročie nového života.
Nejak som to tušila dopredu. Moja samota sa rozpúšťala postupne. Vlastne to začalo cez diskusie na SME a cez môj prvý blog, zrazu som mala "okolo seba" veľa ľudí, stále sa s niekým rozprávala a tu, vo virtualite našla pár skutočných priateľov snáď na celý život. A tu som našla ...
ťažko to popísať.
Asi takto vyzerá normálny život. Tisíckrát ma to štvalo, tisíckrát som spomínala na svoj kľud, plakala som a zúrila... No viem, že cesta naspäť neexistuje.
Často spomínam na to, ako som si v puberte, na vysokej škole a potom v časoch slobodných hovorila: Keď raz budem naozaj žiť...
Potom som sa vydala a bolo to horšie, ako kedykoľvek predtým. Nasledoval rozvod, onedlho smrť otca... a mne pribúdali roky a stále častejšie som si hovorila, že by som si konečne mala uvedomiť, že UŽ ŽIJEM!!! Že by som asi mala prestať čakať, kedy začnem žiť, lebo toto všetko je môj jediný život a asi sa s tým budem musieť zmieriť. Keby som len tušila, čo ma čaká!!!
When I saw your face,
when I saw your smile...
Zamilovala som sa a zamilovávam sa každý deň viac, do teba, i do dievčat.
Strašne ma jedujete, ale už nechcem byť bez vás. Až teraz mám pocit, že začal môj dospelý život, že žijem v skutočnom partnerskom vzťahu, že mám pri sebe muža, ktorý ma miluje a je mi oporou každým dňom viac. A rodinu!
Po týždni sa nám zdalo, že sa nemôžeme ľúbiť viac, no aký to bol omyl!
Láska rastie spolu s dôverou a každým vyriešeným problémom a prekonanou prekážkou. Áno, aj slzami nedorozumení. No tých je stále menej. A tvojím dychom na mojej tvári.
Tak, sme spolu rok a teším sa na všetky ďalšie. A dúfam, že ich bude veľmi veľa.
Vlastnické právo je neomezené - ale jen do určité míry.
Nemůžu svou poctivě zakoupenou cihlou vrhat po sousedech.
27 augusta 2007
Trápi vás niečo?
... a máte zápal močáku? Že nie? Tak sa okamžite začnite radovať zo života. Vo filme Mädchen, Mädchen sa hlavná hrdinka vyjadrila pred kamarátkami, že "potom si pletú zápal močáku s orgazmom"
Áno, presne taký pocit to je.
Skúsim to upresniť: Chce sa vám cikať. Strašne. Bolí to. Sadnete si na WC a chvíľu máte pocit úľavy. Síce cikáte horúci olej (aspoň vy to tak cítite), ale trochu sa vám uľavuje. Keď sa blížite ku koncu cikania, zrazu AUČ!!!
Čudný pocit. Ako keby sa vám chcelo cikať tak stokrát viac, ako na začiatku. Ostávate sedieť na doske a márne dúfate, že z vás vylezie niečo, po čom to prejde.
Nič nepomáha a rodina búcha na dvere. Lenže oni chcú cikať NORMÁLNE!!!
Vstávate a kráčate do kúpeľne po veľký, ozaj veľký pohár vody. Poloplný mechúr bolí predsa len trochu menej.
Verte mi, fakt. Nič nie je na svete krajšie, ako nemať zápal močáku.
24 augusta 2007
Po dovolenke
Máme za sebou prvú spoločnú dovolenku s Peťom. Vlastne ja, Peťo a jeho, vlastne naše deti.
No, puberťáčky sú to. Jeden z dôležitých poznatkov bol, že mi liezli strašne na nervy. Ako vám môže neliezť na nervy niekto, kto sa vás po nádhernej prechádzke po Tatrách (namôjdušu šetrnej k ich úbohým nohám, v ich veku som zliezala asi päťkrát strmšie kopce a šliapali sme v snehu po pás celý deň) opýta, načo sme sem vlastne išli.
No načo asi???
Prečo sme vás, milé adolescentky prinútili vypnúť v romantickej tatranskej chate televízor, rádio a podobné zverstvá a týrali vás prázdninovými aktivitami? Prečo ste si museli s nami hádzať lietajúci tanier a hrať karty??? Lebo MY máme prázdniny, MY sa potrebujeme hrať a raz do roka nadýchať predsa len iného vzduchu, MY sme si urobili výlet a VY ste nám urobili láskavosť, že ste išli s nami. Ešteže ste nás neprehovárali, že to chcete platiť z vreckového. To by už naše chatrné psychické zdravie neunieslo.
Príšerne ma štve každý, kto sa dokáže v Tatrách nudiť. No mali sme dve malinké deti (11 a 16) a dvoch psov, s ktorými je do väčšiny územia vstup zakázaný. Škoda, že vás v žiadnej cestovke neupozornia, že nemáte ísť na dovču s pubertálnymi deťmi.
A tak som sa rozhliadala a fotila. Rozhodla som sa zrušiť odposluchy a užívať si to, ako sa dá.
A stále dookola sa snažila zodpovedať na otázku: Ako to, že padli tisíce stromov a kde - tu nejaký zostal? Čím bol iný, že prežil?
A ja? Prežijem toto všetko?
No, puberťáčky sú to. Jeden z dôležitých poznatkov bol, že mi liezli strašne na nervy. Ako vám môže neliezť na nervy niekto, kto sa vás po nádhernej prechádzke po Tatrách (namôjdušu šetrnej k ich úbohým nohám, v ich veku som zliezala asi päťkrát strmšie kopce a šliapali sme v snehu po pás celý deň) opýta, načo sme sem vlastne išli.
No načo asi???
Prečo sme vás, milé adolescentky prinútili vypnúť v romantickej tatranskej chate televízor, rádio a podobné zverstvá a týrali vás prázdninovými aktivitami? Prečo ste si museli s nami hádzať lietajúci tanier a hrať karty??? Lebo MY máme prázdniny, MY sa potrebujeme hrať a raz do roka nadýchať predsa len iného vzduchu, MY sme si urobili výlet a VY ste nám urobili láskavosť, že ste išli s nami. Ešteže ste nás neprehovárali, že to chcete platiť z vreckového. To by už naše chatrné psychické zdravie neunieslo.
Príšerne ma štve každý, kto sa dokáže v Tatrách nudiť. No mali sme dve malinké deti (11 a 16) a dvoch psov, s ktorými je do väčšiny územia vstup zakázaný. Škoda, že vás v žiadnej cestovke neupozornia, že nemáte ísť na dovču s pubertálnymi deťmi.
A tak som sa rozhliadala a fotila. Rozhodla som sa zrušiť odposluchy a užívať si to, ako sa dá.
A stále dookola sa snažila zodpovedať na otázku: Ako to, že padli tisíce stromov a kde - tu nejaký zostal? Čím bol iný, že prežil?
A ja? Prežijem toto všetko?
01 augusta 2007
Je čas sa vrátiť...
... k nej. Obyčajná kniha. Literárne priemer.
Príbeh obyčajných ľudí, ktorí nezabudli, čo je fakt dôležité. Možno si niekto povie, že je to v tých podmienkach ľahšie. A možno práve naopak.
No, za mňa toľko:
Nedokázala a nechcela by som tak žiť. Nechcem večer zaspávať prikrytá zvieracími kožušinami, jesť chrobáky a piť vodu každý tretí deň. No určite by som chcela mať ich múdrosť, ich stály pocit bezpečia a kľudu. Chcela by som byť zabudnúť na ten pocit, ktorý mám každý deň v bruchu, keď idem do práce. Chcela by som sa zbaviť pocitu viny, že mi je jedno, či budem zajtra podávať lepší výkon a či zarobím firme viac peňazí.
Prepáčte... Zas sa nechávam strhávať stresmi, hoci viem, že to tak nechcem.
Je čas sa vrátiť k nej.
Príbeh obyčajných ľudí, ktorí nezabudli, čo je fakt dôležité. Možno si niekto povie, že je to v tých podmienkach ľahšie. A možno práve naopak.
No, za mňa toľko:
Nedokázala a nechcela by som tak žiť. Nechcem večer zaspávať prikrytá zvieracími kožušinami, jesť chrobáky a piť vodu každý tretí deň. No určite by som chcela mať ich múdrosť, ich stály pocit bezpečia a kľudu. Chcela by som byť zabudnúť na ten pocit, ktorý mám každý deň v bruchu, keď idem do práce. Chcela by som sa zbaviť pocitu viny, že mi je jedno, či budem zajtra podávať lepší výkon a či zarobím firme viac peňazí.
Prepáčte... Zas sa nechávam strhávať stresmi, hoci viem, že to tak nechcem.
Je čas sa vrátiť k nej.
