Rozmýšľam...prečo človek celý život robí veci, ktoré nevie, ne(o-z)vláda, a keď sa ich konečne naučí, musí robiť niečo iné, čo zas nevie.
No, posúďte:
Narodíte sa...
čo máte práce, než zistíte, ako sať mliečko a kakať do plienok. Vo chvíli, keď máte vyhrané, kŕmia vás lyžičkou a posadia na nočník.
Potom sa učíte byť dieťaťom, aby vás život v pravej chvíli vyfackal do role adolescenta, stanete sa manželom a rodičom a znovu všetko robíte zle, lebo to neviete ináč. A ani sa nenazdáte, ste dedkom, či babkou a všetko začína odznova.
A potom príde vec, ktorú sa nemožno nijak naučiť, ani sa na ňu pripraviť. A nikto nám o nej neporozpráva. Smrť.
Nie, nechystám sa umierať.
Iba som sa vo svojom vysokom veku dostala do role, ktorú zvládam s oškretými ušami iba za významnéj tolerancie všetkých okoložijúcich a som im za to vďačná. Ja, ktorá som bola roky hrdá na svoju samostatnosť, sa teraz učím potkýnať o ľudí a zvieratá a počúvať štyri zvuky naraz a nezošedivieť. Chodím spať o deviatej, kedy môj mozog definitívne vypína.
A viete čo?
Je to krásne a dúfam, že si to užijem aspoň chvíľku po tom, čo sa to naučím...
Nikdy nie ste odborníkom na život, ktorý žijete.
